My Demons

5. Kapitola

Madam Luna bola na pokraji svojich síl. Snažila sa vyjednávať všelijako, no márne. ,,Prosím! Pochop, že ho milujem a potrebujem tvoju pomoc, aby som ho zachránila. Urobím čokoľvek, len mi pomôž!"

Kráľ sa napil vína a chvíľu premýšľal. Potom sa pozrel na mňa a usmial sa. Ten úsmev sa mi ani trochu nepáčil. ,,Čokoľvek? Chcem teda všetko, čo máš o vzácnych kameňoch a nadprirodzených bytostiach."

,,Samozrejme, budeš to mať," prikývla madam Luna a obaja sa na mňa pozreli ako na kôpku zlata. Ich pohľady ma pálili ako žeravé uhlíky, ale zdalo sa, že sa dohodli. Teraz nebolo nič, čo by týchto dvoch mohlo zastaviť. 

,,Dievča si ale budem musieť vziať so sebou," povedala madam Luna, keď vstala na odchod.

,,A to už prečo?" spýtal sa kráľ nedôverčivo.

,,Chceš zistiť, čo je to dievča zač, nie? Také hypnotizujúce oči a silnú auru som ešte nevidela. Môžem ti s tým pomôcť, ak pôjde so mnou. Vrátim ti ju živú a zdravú o tri dni."

Čože? Ja mám ísť preč s madam Lunou?! Vydesene som sa pozrela na kráľa.

,,Daj nám chvíľku osamote," povedal kráľ.

Madam Luna odišla. Nemala som tušenia, čo sa stane teraz. Naozaj odídem s ňou? Alebo tu zostanem? Alebo dostanem trest? Kráľ si ma potiahol k sebe za ruku. Sklonila som hlavu, no on mi nadvihol bradu a prinútil ma tak pozrieť mu do očí, ktoré menili farbu na červenú. Tým moja nervozita narástla. Boli to oči jeho démona.

,,Trochu to bude bolieť," povedal s citom, čo ma prekvapilo.

Ukazovákom mi prechádzal po pokožke na zápästí. Neuveriteľne to bolelo. Akoby mi na ruku položil horúce železo, len nedávno vytiahnuté z pece. Nedokázala som tú bolesť vydržať, no kráľ mi nedovolil odtiahnuť ruku. Začala som kričať a plakať od bolesti. Chytila som ho za ruku, aby som ho do seba odstrčila, no vôbec sa nepohol, ani keď som mu do predlaktia zaryla nechty. Hoci to trvalo krátku minútu, mala som pocit, že mi do pokožky čosi vypaľuje celé hodiny.

Odvážila som sa pozrieť na jeho dielo. Bola to zložitá špirála bez začiatku a bez konca ozdobená malými kvapôčkami krvi. Kráľ sa naposledy natiahol k môjmu zápästiu. Tentokrát však neurobil nič, čo by mi spôsobilo ďalšiu bolesť. Znamenie na mojej ruke nežne pobozkal a všetka bolesť zmizla spolu s krvou.

,,Prepáčte," zašepkala som a pustila jeho ruku, na ktorej ostali krvavé odtlačky mojich nechtov.

,,Myslím, že teba to bolelo viac."

Pozrela som sa na svoju ruku. Bruškami prstov som prešla po znamení, ktoré mi zrejme zostane už navždy.

,,Čo to je?" spýtala som sa.

,,Znamenie v jazyku démonov. Ak budeš v ohrození, alebo ma budeš chcieť jednoducho zavolať, dotkni sa stredu a povedz moje meno. Môj démon ťa bude počuť nech budeš kdekoľvek a prídem si po teba. Rozumieš?"

Zmätene som prikývla. Kráľ sa na mňa dlho díval. Skôr na moje oči. Akoby ich chcel nejako pochopiť, vidieť v nich niečo, čo by mu dalo odpoveď na otázku, ktorú mi nedovolí poznať, a ktorá ho trápi.

,,Poviem Jisoo, aby ti pripravila veci," povedal a už sa otočil, aby odišiel.

,,Veličenstvo? Smiem sa rozlúčiť s mojimi priateľmi?" požiadala som ho.

,,Nevidím v tom problém."

,,Ďakujem!" zvolala som veselo a objala ho.

Vtedy som si uvedomila, čo robím. Chcela som kráľa pustiť a prosiť o odpustenie, no zrejme mu to nevadilo. Jednu ruku mi položil na chrbát, druhú na hlavu.

,,Buď opatrná. Hocikedy sa budeš cítiť v ohrození, privolaj ma," zašepkal a odišiel.

Jisoo nesmierne plakala, keď sme sa lúčili. Ani fakt, že sa o tri dni vrátim, ju nedokázal rozveseliť. Jimin sa ju snažil utešiť. Už teraz mi za nimi bolo smutno. Keď som sa so všetkými rozlúčila, madam Luna vzala moje veci a sadla si na metlu. To mám ísť na tomto?!

,,Sadni si za mňa a pevne sa drž," prikázala mi.

Poslúchla som ju a urobila, o čo ma žiadala. Odrazili sme sa od zeme a pomaly sme stúpali. Keď sme boli dostatočne vysoko, leteli sme rýchlo vpred. Vykríkla som od ľaku a pevnejšie objala madam Lunu okolo pása. Ona sa len smiala a sústredila sa na to, aby mala metlu pod kontrolou. Chladný vietor mi vháňal vlasy do tváre a nič som nevidela. Ani som nechcela, z tej výšky by a mi určite zamotala hlava a spadla by som na zem. O to som nestála.

Pristáli sme pred krásnou chalúpkou ukrytou v lese pod veľkým stromom. Takže tu žije. Ukázala mi moju novú izbu a nechala ma porozhliadnuť sa. Nebola som si istá, či jej môžem veriť. A keď predo mňa položila misku s jedlom, už vôbec som jej neverila.

,,Je to obyčajná polievka," smiala sa na mne.

Váhavo som ochutnala. Chutilo to normálne. Nič sa mi nestalo, necítila som žiadnu zmenu. Pokojne som jedla ďalej, no nemohla som sa uvoľniť úplne.

,,Prečo som tu?" spýtala som sa po večeri.

,,Potrebujem pomoc od kráľa a on zase pomoc odo mňa. Ja zistím čo si zač a on mi pomôže oslobodiť môjho manžela."

,,Ja som obyčajný človek, čo iné by som mala byť?" krútila som hlavou.

,,To by si myslel človek, ale stačí mi pozrieť ti do očí a viem, že si čosi viac, dieťa."

,,Nie som dieťa!" zvolala som urazene. Madam Luna sa nado mnou zasmiala a pohladila ma po hlave.

,,Môj manžel by povedal, že áno."

,,Váš manžel?"

Madam Luna prikývla. V očiach sa jej dalo čítať, akú bolesť a smútok cíti.

,,Yoongi, tak sa volá. Uniesli ho a nestačím sama na to, aby som ho oslobodila. Preto potrebujem pomoc Namjoona. A on chce za to hlavne teba. Je na tebe niečo zaujímavé, čo chce pre seba a svojho démona. Musí to byť jedine nejaká magická sila, ktorú v sebe skrývaš."

,,Nič v sebe neskrývam. Povedala som vám, som obyčajný človek."

,,A ja ti hovorím, že to tak nie je. Jeden z tvojich rodičov musel byť niečo nadprirodzené."

Pokiaľ viem, moja mama bola človek. Otca som nikdy nepoznala. Žeby bol... Nie, to je hlúposť. Prejavilo by sa to na mne. Čo je teda na mne také zaujímavé, že to kráľ chce?