My Demons

17. kapitola

Dostať sa do hradu bola hračka. Nikto si nevšimol troch žobrákov, ktorí sa blížili k hradu. Tak sme aspoň mali vyzerať. S mojím démonom by som spôsobil zbytočný rozruch a taktiež som chcel šetriť svoju energiu. Podarilo sa nám dostať do pivnice. Tu už som použil svojho démona, aby zachytil Borin pach. Viedol som svojich dvoch mužov za pachom von z pivnice. Našťastie sme veľa ľudí nestretli. Len jednu slúžku, ktorá si nás vôbec nevšimla. Potichu sme vošli do jednej z komnát, kde sa tá zradkyňa nachádzala. Ani si nás nevšimla, len sa dívala z okna.

,,Chýbal som ti?" pousmial som sa.

Bora sa vydesene otočila. Keď ma zbadala, zakryla si ústa a ustúpila k stene. Len sa ma boj, aj máš prečo.

,,Ty malá potvora. Vážne si si myslela, že ti to len tak odpustím? Alebo že na to vôbec neprídem? Za koho ma máš?"

Môj démon sa začal ukazovať. Ak chce, nech príde. Bora zbledla, no snažila sa tváriť odvážne. Chudinka malá, bolo mi z nej do smiechu. 

,,Nechaj ma na pokoji, inak to budeš ľutovať," varovala ma.

Nahlas som sa zasmial. Malý úbohý človiečik sa mi snaží vyhrážať? Čo také uvidím? 

,,Si smiešna, Bora."

Pristúpil som k nej bližšie. Rukou som jej stisol hrdlo, aby nemohla vykríknuť. Vypúlila na mňa oči a bránila sa. Druhou rukou som jej strhol korunu z hlavy. Kráľovská koruna nepatrí takým ako ona. Predstavil som si tú korunu na Haninej hlave. Rýchlo som sa tej myšlienky zbavil a Borinu korunu som hodil na zem takou silou, že sa rozbila na dvoje.

,,Pôjdeš so mnou, ty zmija," zavrčal som jej do ucha.

Moji muži mi podali šatku, ktorou som jej zakry ústa, aby bola ticho. Jej kričanie o pomoc bolo tlmené a nikto ho nemohol počuť. Ruky aj nohy som jej zviazal lanom. Na stôl som položil malý odkaz, aby jej milovaný vedel, kde sa jeho takzvaná kráľovná nachádza. Zo zámku sme sa dostali tak ľahko, ako sme sa aj dostali dnu. Dorazili sme domov. Bora poputovala rovno do žalára. Len čo som ju rozviazal a dal jej dole šatku z úst, začala kričať a kopať okolo seba.

,,Prestaň, lebo ti to tvoje decko z brucha vytrhnem!"

Hneď stíchla. Hana nás bez slova pozorovala. Bola bledá ako stena. Zrejme nečakala, že svoju bývalú učiteľku ešte niekedy uvidí. Letmo som na ňu pozrel, môjho démona to k nej ťahalo, ale ja som sa jej nechcel tak ľahko podvoliť. Bora začala plakať a rumázgať ako dieťa. Pretočil som nad ňou očami a znovu pozrel na Hanu. Sklopila pohľad k zemi. 

,,Ty sa priprav. Pôjdeš čoskoro so mnou," povedal som jej a odišiel.

Mieril som do svojej pracovne. Najradšej by som všetko rozbil a spálil. Malá potvora! Ešte sa opovažuje na mňa tak pozerať! Bez akýchkoľvek emócii, úplne bez citu. Veď som jej na očiach videl, že jej nie som až tak ľahostajný, tak prečo sa bála ukázať to, alebo povedať? Naozaj som jej neukazoval dostatočne čo cítim? Nebodaj jej nie som dosť dobrý!

Ľudské emócie nie sú pre nás.

Čože?

Sám si to tvrdil, tak čo sa čuduješ.

Ale...

Aké zase ale? Ty si povedal, že je to len obyčajná slúžka. Aspoň raz si stoj za svojím, Namjoon.

Drž hubu. Si len démon.

Démon, ktorý ti dáva silu. Bez tej sily by si nič nemal.

V tom je ten problém.

Teraz ťa nechápem.

Vieš však na čo myslím.

Tak ja som ten problém? Myslíš, že by ťa Hana milovala nebyť mňa?

Viem to. Keby som v sebe nemal démona, viac by mi verila. Bola by moja.

Si úbohý. Stal si sa tým, čím opovrhuješ.

Netvár sa nevinne, tiež po nej túžiš.

Ale ona nás nikdy chcieť nebude.

Ak by som bol len ja, chcela by ma.

Lenže ty v sebe máš mňa a nemôžeš sa ma zbaviť. Zomriem ja a zomrieš aj ty.

Toho som si vedomý.

Tak čo chceš robiť, ty idiot?

Nemám potuchy.

Hana pov

Bora neustále plakala a nemohla som ju nijako upokojiť. Len som sa oprela o stenu a povzdychla si. Čo so mnou bude teraz? Cítila som, že sa trasiem. Pokúsila som  sa nejak upokojiť moje srdce, ktoré búchalo ako splašené. Kútikom oka som si všimla, že ma pozoruje tmavovlasé dievča v cele oproti tej mojej. Uškŕňala sa na mňa, jej pohľad bol prázdny, akoby z nej dávno zmizol život.

,,Tešíš sa? Kráľ si po teba príde," zasmiala sa potichu.

Netešila som sa. Na čo sa mám tešiť?

,,Si panna, však?"

Čo to je za otázku, preboha?! Líca mi horeli ako vatra. Radšej som od nej odvrátia tvár. Nahlas sa zasmiala a oprela sa o mreže. Ich cenganie sa ozývalo celým žalárom. Jej smiech mi v ušiach znel ako to, čo človek počuje ako posledné pred smrťou.

,,Ver mi, že sa budeš tešiť na návrat sem. Kráľ má rád, keď sú nevinné a on si ich môže vychutnať. Zničí ťa, ale po takom týždni si zvykneš, moja."

Vyschlo mi v krku. Takže som sa v ňom nemýlila. Len ma využije, je mu jedno ako. Pozrela som na Boru s nádejou, že aspoň v nej nájdem nejakú oporu, no bola ponorená do vlastného smútku a zúfalstva. Skryla som si tvár do dlaní. Zrazu mi život s matkou pripadal ako rozprávka. Za rozprávku som považovala aj to, ako milo sa ku mne Namjoon správal. Najhoršie je, že neviem kto z nich je taký zlý. Namjoon, alebo jeho démon? Modlila som sa, aby nedošlo na slová tej ženy.