My Demons

1. Kapitola

Zobudilo ma tiché klopanie na dvere mojej spálne. Takto ma môj komorník Seokjin budil každé ráno.

,,Veličenstvo, je čas vstávať."

Hovoril potichu, aby ma nenahneval. Ráno som dokázal byť mrzutý a ak ma niekto rozčúlil, ďalšieho dňa sa nedožil. Vstal som z postele a pripravil sa na dnešok. Dnes som mal vyberať dane. Ľudia budú prosiť, aby som im nechal aspoň pár drobných, lenže mňa nedokáže obmäkčiť nič. Pozrel som sa na svoj odraz v zrkadle. Kým ja som stál rovno, môj odraz sa opieral o rám zrkadla a usmieval sa na mňa. To bol môj démon, s ktorým som od narodenia.

,,Dnes budeme mať o niečo plnšiu pokladnicu. Ale vieš, čo by bolo ešte krajšie? Už dlho sme nenapadli nejaké kráľovstvo," prehovoril môj démon s úškrnom.

Jeho slová sa mi páčili. Odkedy som nastúpil na trón, plienim okolité kráľovstvá a privlastňujem  si ich. Preto so mnou chcú byť za dobre, ale to im nepomôže. Ak niečo chcem, nič ma nezastaví. Už som aj vedel, koho napadneme. Kráľ Kai sa v poslednej dobe často chváli tým, že spojenectvo so mnou mu poskytuje ochranu pred každým. Ale predo mnou ho nič neochráni. Zišiel som dole schodmi do jedálne, kde ma už čakal tanier s raňajkami. Boli presolené. Pocítil som hnev a ako vždy, keď som sa hneval, aj teraz mi sčerveneli oči.

,,Seokjin!" Môj komorník sa okamžite dostavil s pohľadom zapichnutým do zeme. Poklonil sa mi a čakal na to, čo od neho chcem.

,,Kto mi dnes pripravoval raňajky?!" zareval som.

,,Haru, vaša výsosť."

,,Priveď ju sem!"

Seokjin smutne prikývol a odišiel. Hlúpe kuchárky! Nevedia nič uvariť poriadne! Až sem príde, tak ju zabijem!

Mám lepší nápad, ozval sa hlas v mojej hlave. 

Ten hlas patril môjmu démonovi. Keď mi povedal svoj nápad, uškrnul som sa. Prečo nie? Koniec koncov, moji sluhovia majú uspokojiť všetky moje potreby, nie? Seokjin sa vrátil s čiernovlasým dievčaťom a nechal nás osamote. Nevyzerá zle. Aspoň sa zabavím.

,,Chceli ste ma vidieť?" spýtala sa vydesene.

,,Hej. Presolila si mi raňajky. Vieš, čo ťa za to čaká?"

Začala sa triasť od strachu. ,,Prosím, nie! Nezabíjajte ma!"

Hodil som ju bruchom na stôl a potiahol za vlasy. Zaskučala a snažila sa vyslobodiť.

,,Nezabijem ťa, ale ak nebudeš ticho, tak áno."

Vyhrnul som jej dlhú sukňu šiat. Určite vedela, čo sa chystám urobiť. Stiahol som si nohavice a prudko som do nej vošiel. Snažila sa nekričať, ale unikli jej drobné vzdychy. Netrvalo mi dlho dosiahnuť svoje vlastné uspokojenie. Haru zostala vyčerpaná ležať na stole. Zhodil som ju dolu.

,,Štetky ako ty sa vždy hodia," uškrnul som sa.

Zavolal som sluhov, aby upratali ten neporiadok a Haru hodili do žalára. Seokjin stál za dverami keď som vyšiel. Tváril sa neutrálne, no videl som, ako ho to trápi. Má smolu, pretože utrpenie iných mi spôsobuje veľké potešenie. Nasledoval ma von pred bránu, kde nás čakal náš koč. Nasadli sme dovnútra a kočiš popohnal kone. Vyberanie daní trvalo asi hodinu a pol, kým sme prešli každý dom. A popritom moji vojaci zatkli dvoch neplatičov. Zostával posledný dom, ktorý bol od ostatných ďaleko, až pri lese. Každý o tom dome vedel.

Žila tam žena, ktorá bola údajne čarodejnica. Sama to o sebe šírila, keď sa v krčme za posledné peniaze opila. Nič z tých rečí ale nebola pravda, žiadna čarodejnica to nie je. Ja by som to vycítil. Vystúpil som z koča a hneď som začul spoza domu zúfalý dievčenský krik. Žena držala v rukách palicu, ktorou mlátila mladé dievča na zemi. Keď sa ku mne žena otočila, pustila palicu na zem a kľakla predo mnou na kolená.

,,Veličenstvo! Aká vzácna návšteva! Odpusťte, bola by som sa na vašu návštevu pripravila, keby nebolo tejto zlej dcéry!"

Postavila sa a kopla to dievča na zemi do chrbta. ,,Naničhodnica jedna! Postav sa a pozdrav svojho kráľa, ako sa patrí!"

Bolo vidieť, že dievča má problém sa postaviť na nohy. Všimol som si, že na sebe mala len nejaké šaty z vriec na zemiaky, ktoré boli zošité dokopy. Keď sa postavila, čakal som, kedy sa jej podlomia nohy. Bola špinavá a strapatá. Napadlo mi, že práve vyliezla z nejakej diery. Poklonila sa mi, ako jej matka kázala, a už zostala na zemi.

,,Dúfam, že máš toľko peňazí ako rečí," prehovoril som konečne. Žena si zdesene zakryla ústa. Ako som čakal, všetko prepila. Mávol som strážam rukou, aby sa jej chopili.

,,Počkajte, prosím! Môžem vám ponúknuť niečo iné!" kričala.

,,A čo také?"

Žena schytila svoju dcéru za vlasy. Tá od bolesti vykríkla, matka ju za to šmarila na zem. ,,Môžem vám ponúknuť ju. Bude vám dobre slúžiť, tým som si istá."

Dievča sa na mňa vydesene pozrelo, potom sa otočilo k matke a s plačom sklonilo hlavu. Ani jeden z nás sa jej nepozdával. Chvíľku som premýšľal, ale nakoniec som sa rozhodol.

,,Seokjin, vezmi to dievča do koča!"

Seokjin pomohol dievčaťu na nohy a pomaly ju viedol do koča. Žena mi ďakovala, ale ja som ju nepočúval. Vzal som ju do domu.

,,Vieš, čo ti za ňu dám?" usmial som sa na ňu.

Videl som, ako sa jej rozžiarili oči. Mne tiež. Na červeno. V mojej dlani sa zjavil červený plameň. Žena nechápala, čo sa deje, ale bolo už neskoro. Jej dom horel a ona bola uväznená v ňom. Spokojný som nasadol do koča, ktorý nás viezol späť na hrad. Dievča len plakalo a nepozrelo na mňa. Nechal som ju tak, bude z nej aspoň nová slúžka. Keď sme sa ocitli na zámku, to dievča sa nemohlo vynadívať na tú krásu. Spolu s Jinom som ju vzal do komnát pre sluhov.

,,Dohliadni na to, aby sa umyla a daj jej šaty pre slúžku," prikázal som Jinovi. ,,Potom ju priveď za mnou do knižnice."

Odišiel som a začítal sa do jednej knihy. Po chvíli zaklopal Jin. Po povolení o vstup do knižnice vošiel aj s tým dievčaťom za pätami.

,,Vaša výsosť, tu je Hana."

Takže sa volá Hana. Pozorne som si ju prezrel. Mydlo a voda umyli tú špinu z jej tváre. M. Oči mala zavreté, akoby sa snažila neplakať. Vlasy mala ešte trochu mokré, no zviazané do vrkoča. Chcelo sa mi smiať, keď som pozrel na jej šaty. Rukávy jej boli tak dlhé, že jej nebolo vidieť ruky. A sukňa bola tiež pridlhá, látku za sebou ťahala.

,,Pozri sa na mňa," prikázal som jej. Vtedy mi môj démon zašepkal, že sa mi tento obchod vyplatil.