My Demons

7. Kapitola

Nebola som si istá, či som správne počula. Len som ticho sedela a pozorovala farebné mraky pred sebou. Západ slnka bola jedna z najkrajších vecí, aké poznám a rozhodne stálo za to len tak sedieť a v tichosti si vychutnávať krásy, ktoré nám príroda ponúka. Začal fúkať vietor. Bola jeseň a po nej nás čakala zima. Kráľ vzal moju dlaň do svojej. Palcom mi krúžil po chrbte ruky. Odtiaľ sa mi do celého tela šírilo príjemné teplo.

,,Lepšie?" pozrel na mňa.

,,Oveľa," prikývla som a usmiala sa.

Kráľ mi priložil dlane na líca a potiahol ma trochu bližšie k sebe. Zľakla som sa, že som urobila čosi, čo sa mu nepáčilo.

,,Usmej sa ešte raz."

Nezvyčajná prosba, ale vyhovela som mu. Vyzeral byť viac než spokojný.

,,Zajtra ráno mi ťa Jisoo prinesie. Jimin mi urobí tvoj portrét, aby som ten úsmev mohol vidieť každý deň."

Pozeral sa na mňa tak, ako sa na mňa ešte nikto nepozeral. Akoby som bola čosi vzácne a nádherné, niečo, čo chcel chrániť. Líca mi horeli a nemohla som sa mu ďalej dívať do očí. Bolo mi trápne, ale necítila som sa nepríjemne, skôr naopak.

,,Najkrajšie, čo som kedy videl, bola krv mojich nepriateľov a ich mŕtve telá. Až doteraz. Zmenila si môj pohľad na krásu."

Mierne mi nadvihol bradu a posledné lúče slnka ma pošteklili na tvári.

,,Pochybujem, že na svete je niečo tak krásne ako si ty."

Nie, muselo sa mi snívať. Kráľ mi niečo také hovoriť nemôže. Jednak to nie je pravda, a jednak to nie je správne. Vyvolalo to vo mne zmes pocitov.

,,Ja... Mala by som sa vrátiť k Jisoo. Pomôcť jej..."

,,Povedal som, že dnes už nič robiť nebudeš. Ale ak chceš, choď za ňou. Ale toto je prvý a poslednýkrát, čo ti odpustím porušenie môjho príkazu."

Namjoon pov
Začala zbesilo prikyvovať a ďakovať mi, potom sa rozbehla späť do zámku. Díval som sa za ňou, kým mi nezmizla z dohľadu, potom som sa otočil späť k zapadajúcemu slnku.

Máš pre ňu slabosť, smial sa môj démon.

,,Ty tiež," odvetil som bez emócií.

,,Inak by si v tú noc vypil jej krv a vzal si jej dušu, no zastavil si sa."

Mal som svoje dôvody. Ani ty nie si schopný ublížiť jej.

,,Prečo inak som jej asi dal na ruku znamenie ochrany?"

Môj démon sa začal smiať. Vypil som svoje víno a nalial si ďalší pohár.

,,Nevidím na tom nič smiešne."

Je smiešne, že práve my dvaja chceme chrániť niekoho ako je ona.

,,Nie je to skôr poľutovaniahodné? Obyčajný človek, a my sme s ňou nadviazali tak silné puto!"

Ja to neľutujem, práve naopak. Obľúbil som si ju. A ty tiež, Namjoon, to nemôžeš poprieť. Ja som ty a ty si ja.

,,Ja nič nepopieram. Ale ani nepotvrdzujem. Ja nie som schopný mať veľa ľudských emócií. Bráni mi v tom istá malá príšera v mojom tele. Nevieš o nej niečo?"

Hej. Je neskutočný fešák.

Môj démon sa začal opäť smiať a tým som debatu s ním ukončil. Dopil som víno a vrátil sa dovnútra. Schválne som prechádzal okolo kuchyne, aby som hocičo začul. A mal som šťastie, počul som ju smiať sa na niečom, čo povedal Seokjin. Krásny zvuk, ako výkriky strachu a bolesti. Odišiel som do svojej pracovne.

Premýšľal som, či mám Lune pomôcť, alebo nie. Dala mi svoju knihu a silou mocou sa snažila dokázať, že Hana nie je obyčajný človek, ale fakty sú jasné. Ak by jej nechcela ublížiť, neváhal by som a Yoongi by bol voľný. Lenže urobila chybu. Ešte si to rozmyslím, záleží od toho, čo z toho budem mať. Kým som vybavoval veci ohľadom kráľovstva, vošiel Seokjin.

,,Vaša výsosť, Hana by vás o niečo chcela požiadať."

Požiadať ma o niečo? To bude zaujímavé.

,,Zavolaj mi ju."

Onedlho sa objavila v mojej pracovni. Ukázal som na kreslo pred mojím stolom. Posadila sa a nervózne sa pozrela na svoje ruky.

,,Vraj ma chceš o niečo požiadať," povedal som akoby pre seba a postavil sa k oknu.

,,A-áno. Viete... Madam Luna a vy ste uzavreli dohodu, že jej pomôžete oslobodiť jej manžela."

Pobavene som sa zasmial. O toto ma prišla požiadať? Luna, ty ju proti mne budeš huckať? Klesla si dosť hlboko, ľudí predsa nikdy neprosíš! Úbohé.

,,Mohli by by ste jej pomôcť? Prosím!"

Otočil som sa k nej. Bola bledá a myslím, že som ju svojím mlčaním aj trochu vydesil. Pristúpil som k nej bližšie a oprel sa o svoj stôl.

,,Prečo by som mal?"

Naozaj som zvedavý, akú odpoveď mi dá. Moc? Tej mám až-až. Bohatstvo? Ak budem chcieť, získam ho viac. Územie? Vyhlásim vojnu, ktorú vyhrám. Čo mi môže Luna ponúknuť? Ak by som chcel, zničím ju. Oproti mne je nič.

,,Lebo ho miluje!" vyhŕkla Hana.

Chvíľu som sa na ňu díval ako na zjavenie, kým som sa nezačal smiať. Vážne?! Chce ma obmäkčiť niečím tak primitívnym ako je láska?! Pre toto mám obetovať svoj drahocenný čas?! Ani hlupák by ma o čosi také nežiadal.

,,Nemyslela si si, že ma  svojím prosením presvedčíš, však?"

Hana nebola schopná slov. Takže myslela, to snáď nie! Akoby nevedela, čo som zač. Nepovažoval som ju za hlúpu, ale toto bolo ozaj hlúpe.

,,Lune by som nepomohol. Nemám z toho žiadne výhody."

,,Ale... Ale sľúbili ste jej to! Uzavreli ste spolu dohodu!"

Zvýšila na mňa hlas? Na svojho kráľa?! Takú drzosť si nikto nedovolil, nikdy! Môj démon sa prebudil, ani jemu sa to nepáčilo.

,,Ako kráľ máte dodržať svoje slovo a dokázať tak, že máte aspoň nejakú česť! Jediné, čo ale máte, je tvrdohlavosť a pýcha!" pokračovala drzo.

Týmto prekročila hranice. Zhodil som stôl na zem a chytil ju pod krk. Vykríkla a snažila sa ma od seba nejako odstrčiť, ale nebola dosť silná.

,,Nemáš žiadne právo sa so mnou takto rozprávať! Som tvoj kráľ a máš poslúchať moje rozkazy, nie mi hovoriť, čo mám robiť!"

Sotil som ju na zem. Keď mohla konečne dýchať, pozviechala sa na nohy a utiekla preč. Môže byť rada, mohla dopadnúť horšie. Vrátil som sa k svojim povinnostiach a snažil sa nemyslieť na jej pohľad plný strachu. Strach som v ľuďoch vzbudzoval rád. Tak prečo mi ten jej tak vadí? Opäť ma vyrušil Seokjin. Dúfam, že ide o čosi vážne.

,,Výsosť, odpusťte, ale... Hana nám tak trochu... No... Ona utiekla z hradu."