My Demons

3. Kapitola

Je to už týždeň, odkedy sa zo mňa stala slúžka a som za to rada. Je to lepšie ako keby som mala zostať s matkou. Síce ma mrzelo, že zomrela, ale na druhej strane som k nej nedokázala nič viac cítiť. Vôbec mi nechýbala, dávno pre mňa nebola matkou.

Náš kráľ, ako som sa dozvedela, odišiel do vojny. Mám obavy z toho, ako to dopadne, ale Jisoo mi povedala, aby som sa nebála. Ona si už zrejme zvykla na to, ako to tu chodí. Všetko je tu temné, pochmúrne a niektorí ľudia sa na mňa dívajú horšie ako kráľ. Občas mám strach ísť sama po chodbe, lebo mám pocit, že ma niekto sleduje. Možno si to len namýšľam, ale toho nepríjemného pocitu sa zbaviť nedokážem.

Po západe slnka vznikla panika a chaos. Kráľ sa práve vrátil z vojny. Ako každý čakal, bol víťazom. Všetko služobníctvo sa postavilo do radu, aby privítalo kráľa. Jimin a Jisoo si ma postavili medzi seba a obaja ma držali za ruku. Stisk som im opätovala a napäto čakala, kedy kráľ otvorí veľké dvere a vstúpi dovnútra.

Rozrazil dvere a bála som sa, že spadne na zem. Ťažko sa mu chodilo, lapal po dychu a z čela mu tiekla krv čierna ako smola. Oči mu priam horeli a vyzeral, že zabije prvého človeka, ktorého uvidí. A na moju smolu som ten nešťastník bola ja. S revom sa ku mne rozbehol. Jimin ma potiahol dozadu a kráľ padol vyčerpane na zem. Seokjin mu pomohol vstať a bral ho do jeho izby. Všetci začali mrmlať a vracali sa k svojej práci.

,,Jisoo? Čo sa stalo?" zašepkala som, stále šokovaná.

,,Neviem, drahá, ale neboj sa. Kráľ si odpočinie a... Všetko bude dobré, uvidíš."

,,Nemám ten pocit," zašepkal Jimin.

Ja som ten pocit tiež nemala. Skôr som mala pocit, že príde čosi zlé. A mala som zrejme pravdu. Odkedy kráľa odniesli do jeho izby, bolo odtiaľ počuť hrozný rev raneného zvieraťa. Snažila som sa počas zametania podlahy búchať metlou o zem, aby som to prehlušila. Jisoo sa ma snažila upokojiť tým, že mi rozprávala rôzne historky. Zrazu k nám prišiel Seokjin s temným výrazom.

,,Hana, poď so mnou!" povedal prísne. Zmätene som sa pozrela na Jisoo. Tá odtiahla Jina nabok a ich rozhovor zakryl kráľov krik. Niečo som ale začula.

,,Preboha, Seokjin! Nemôže tam ísť! Obaja vieme, čo sa stalo naposledy!"

,,Kráľ mi to prikázal! Ver mi, že sám by som nikdy neurobil niečo tak hrozné, ale ak ju tam neprivediem, bude to ešte horšie!"

Netušila som, o čo ide. Tušila som len, že ma nečaká nič dobré, ani príjemné. Jisoo začala plakať a pevne ma objala. Jin ma chytil za ruku a ťahal ma hore.

,,Jin? Kam ma to berieš?" spýtala som sa plná strachu.

,,Za kráľom," odpovedal jednoducho.

Taká odpoveď sa mi nepáčila. Z jeho hlasu som tušila, že to chce mať čo najskôr za sebou. Šli sme čoraz pomalšie, akoby chcel Jin oddialiť to, čo malo prísť. Zbadala som drobné slzy v jeho očiach.

,,Mrzí ma to. Vieš... Kráľ Kai, ktorému sme vyhlásili vojnu, mal tiež démona a nášho kráľa vážne poranil. Nestáva sa to často, ale pri vážnom zranení potrebuje.... Démon potrebuje... Krv človeka, aby človek, ktorý ho v sebe má prežil a.... Kráľ..."

,,Si vybral moju krv," dokončila som jeho vetu zaňho.

Preto sa s Jisoo správali tak divne. Vedie ma na istú smrť. Zastavili sme pred dverami, z ktorých šiel hrozný krik. Bála som sa ako ešte nikdy v živote, ale Jin sám povedal, že môže byť horšie. Objala som ho na rozlúčku a s malým úsmevom som stačila kľučku.

,,Mrzí ma to," zašepkal znovu, keď som zavrela dvere.

Otočila som sa k posteli, kde ležal kráľ. Kričal, hádzal so sebou a obliečky boli špinavé od čiernej krvi. Keď ma zbadal, jeho telo sa vyšvihlo do sedu tak prudko, až som si myslela, že si zlomil krk.

,,Poď sem!" zavrčal a natiahol ku mne ruku.

So sklonenou hlavou som mu podala ruku, ochotná prijať svoj koniec. Zahryzol sa mi do ruky. Od bolesti som začala plakať, ale nechcela som kričať. Odrazu som bola hodená na posteľ. Ostré zuby konečne pustili moju ruku. Krv mi tiekla zo zápästia potokom. Nebol čas sa nad tým pozastaviť, lebo čoskoro prišla ďalšia bolesť, keď sa mi zahryzol do líca. Nedokázala som to vydržať a začala som kričať. Chytil mi obe ruky, aby som sa nebránila. Myslela som si, že mi chce zubami odtrhnúť mäso z tváre.

Zrazu prestal. Cez slzy som mu nevidela do tváre. Len čo stiekli, zarazil ma jeho prekvapený pohľad. Kráľ sa na mňa díval a jeho červené oči boli zmätené. Niečo na mne mu nedávalo zmysel. Všimla som si ako sa jeho rany rýchlo hoja a zuby sa začínajú podobať ľudským. Zrazu sa ku mne opäť naklonil. Odvrátila som tvár a očakávala, že ma tentokrát naozaj zabije. Zlízal všetku krv z mojej tváre a aj ranu na líci a ruke. Bolesť pomaly utíchla, rany sa mi zahojili. Nechápavo som sa pozrela na kráľa.

,,Veličenstvo?" oslovila som ho šeptom.

Neodpovedal. Keď mi pustil ruky, brala som to tak, že mám odísť. Posadila som sa, no vzápätí ma opäť položil na chrbát. Nosom sa mi obtrel o krk. Znehybnela som.

,,Čarodejnica?" spýtal sa. ,,Si čarodejnica? Víla? Sudička, či nebodaj tiež démon?"

,,Nie. Som obyčajný človek," pokrútila som hlavou.

Kráľova hlava sa opäť zaborila do môjho krku. Posmešne sa zasmial. ,,Obyčajný človek. Neuveriteľné."

Chvíľu som bez pohnutia ležala a čakala, čo sa stane. Kráľ bol nepredvídateľný. Myslela som si, že ma zabije, no stále žijem. Ako to? Čo sa stalo? Stačilo mu toľko krvi, koľko si vzal? Zrazu ma vytiahol do sedu a zliezol z postele. Podišiel k oknu a díval sa na búrku, ktorá prichádzala.

,,Povedz Jisoo, aby mi pripravila večeru."

Rýchlo som sa postavila a bežala späť do kuchyne. Jisoo zronene sedela za stolom a plakala. Keď ma zbadala, vykríkla od šťastia, rozbehla sa ku mne a vtiahla ma do svojej náruče.

,,Ach, Bože! Ty žiješ?! Myslela som si, že ťa zabije! Preboha, to je zázrak!"