My Demons

11. Kapitola

Už asi dve hodiny sedím pri krbe a sledujem ju. Je to neuveriteľné, ale je zvláštne upokojujúce dívať sa ako si to dievča s nadšení v očiach číta knihy. Vtedy mi ale niečo napadlo. Je to dievča z dediny, nemá žiadne vzdelanie. Tak ako lúšti písmená?

,,Hana, kto ťa naučil čítať?" spýtal som sa odrazu.

Poskočila v kresle. Pozrela sa do ohňa a prstami zovrela obal knihy.

,,Naučila ma to jedna žena, keď som bola malá. Často ma brávala preč od mamy, ktorá za to bola vďačná, chcela sa ma zbaviť na celý deň. A tá žena ma učila čítať, písať, počítať a tak."

Pohľad jej zas zablúdil medzi písmená na papieri, ale oči všetko prezradili. Cítila smútok, bolo jej do plaču. Jej matka bola šialená suka, to som pochopil hneď. A Hana musela trpieť. Ak máme niečo spoločné, tak to, že ani jeden z nás nikdy necítil lásku matky. Moja ma chcela zabiť, keď som mal desať rokov, ale ja som zabil ju. A otca o niekoľko rokov neskôr.

Choď k nej bližšie, Namjoon.

Prečo?

Proste sa postav, choď k nej a urob niečo.

Ale prečo do riti?!

Lebo ti to prikazujem ako tvoj kráľ!

Nie si kráľ! Ja som kráľ!

Tým pádom som kráľ aj ja!

Ale ty nie si môj kráľ! Mne rozkazovať nebudeš!

Namjoon, neser ma, do piče, a choď k tomu dievčaťu! Lebo tam pôjdem sám!

Ježiši, dobre! Vstal som a postavil sa k Hane. Zdvihla hlavu od knihy a čakala, čo urobím.

Na kolená si kľakni.

Zabudni!

Na kolená hovorím! Spolupracuj ako ja spolupracujem, keď ťa nechám srať a z riti ti nejde oheň!

Dal som sa teda na kolená. Hana bola zmätená. A ja tiež. Ja a na kolenách?! Toto sa nikdy nestalo!

A teraz ju objím, kamarát.

Čo ju mám?

Máš ju objať, debil.

Vážne? Chceš ma nahuckať, aby som ju objal?

Ako, mohol by si ju aj zabiť, ale na to ani jeden z nás nemá odvahu. Proste to nedokážeme.

A prečo si mi hneď nepovedal, že ju chceš objať?

Nepýtaj sa a zrob to hneď, lebo sa na teba pozerá ako na debila.

Vážne sa na mňa dívala ako na debila. Okamžite som ju objal tak, aby sme si nevideli do očí. Bože môj! Sprostý démon! Zrazu som na chrbte pocítil Hanine teplé ruky. Objala ma naspäť. Bolo to... Príjemné. Po prvýkrát som túžil po ľudskom kontakte, po dotykoch, po teple. Po láske, hoci som ju pokladal za čosi úbohé a pod moju úroveň.

,,Výsosť? Nič vám nie je?" spýtala sa ma Hana potichu.

Ktosi však znenazdajky rozrazil dvere. Ktorý debil to bol tentokrát?! Jimin, kurva, ak to nie je pohotovosť...

,,Napadli nás!"

Má šťastie. No, ako sa to v danej situácii vezme.

A ty máš smolu.

Ale drž hubu!

,,Napadli?" zopakovala Hana šokovane.

,,Áno, Kyungsoo..."

,,Viac nehovor," prerušil som Jimina.

,,Pripravte vojsko!"

Hana bola na pokraji sĺz. Bála sa aj sa mala prečo. Vytiahol som ju na nohy a zaviedol k Bore, ktorá o útoku už zrejme vedela.

,,Nič sa ti nestane, sľubujem," povedal som Hane pokojne.

,,Dávaj na ňu pozor," prikázal som Bore a išiel sa rýchlo pripraviť na boj.

Hana pov
Neviem, čo horšie by sa mohlo stať. Kyungsoo bol ďalší kráľ s démonom v tele a jeho povesť bola rovnaká ako nášho kráľa. Bora a ja sme sa držali za ruky, krčili sme sa v rohu miestnosti a modlili sa, aby bol čoskoro koniec. Zvonku bolo počuť krik a údery. Všetko sa to ozývalo tak, ako keby sme boli uprostred boja. A hoci to bolo hrozné, to najhoršie ešte len malo prísť. Niekto rozbil okno a dostal sa cez neho k nám. Kúsky skla nám padli na hlavy. Bora vykríkla, ja som sa jej držala ako kliešť. Stál pred nami sám Kyungsoo osobne.

,,Príjemný deň vám prajem, dámy. Dopočul som sa, že jedna z vás sa dostala do kráľovej priazne. Je ňou priam posadnutý."

Rozosmial sa na celú miestnosť. Bol to otrasný smiech plný smrtiaceho jedu. Smiech diabla.

,,Tak mi teda povedzte jedno. Ktorá z vás je Hana?"

Tak preto zaútočil? Chcel vziať dievča, ktorým je posadnutý? Mňa? Ak s ním pôjdem, tak ma nečaká nič dobré. Doslova peklo, to mi nikto hovoriť nemusel. On sa so mnou maznať nebude. Aj smrť by snáď bola lepšou voľbou. Ale ak nepôjdem, môže ublížiť všetkým. Pozrela som na svoju učiteľku. Bola rovnako zmätená a vydesená ako ja. Chystala som sa vstať, keď sa zrazu ozvala Bora.

,,To som ja."

Čo to robí?! Kyungsoo sa na ňu odporne usmial a natiahol k nej ruku. Natisla som sa na Boru, aby nás nepočul.

,,Čo to robíš? Chce mňa, nie teba," vzlykla som zúfalo.

Bora sa len smutne usmiala a objala ma.

,,Kráľ povedal, aby som na teba dávala pozor. Ale nerobím to len preto, lebo je to príkaz. Si moja kamarátka, preto ťa ochránim za každú cenu. Tak buď teraz ticho, dobre? Musíš byť ticho a nič nerobiť, kým ťa nenájde náš kráľ. Sľúb mi to."

Potichu som sa rozplakala a objala Boru. Teraz mi prišla do života a hneď o ňu prídem vlastnou vinou? Bála som sa. O seba aj o ňu. Bora sa postavila a chytila Kyungsa za ruku. Ten s ňou utiekol vonku a odvolal útok. Rozbehla som sa k oknu a sledovala, ako utekajú preč.

,,Už je moja, Namjoon!" bolo posledné, čo som od nich počula predtým, než zmizli.

Mala som to byť ja, mal to byť môj osud! Mňa mali vziať! Nemala ti robiť, nemala!

,,Bora! On..." dovnútra vtrhol Namjoon.

Prekvapene na mňa pozrel, akoby neveril vlastným očiam. Zúfalo som sa mu vrhla okolo krku a rozplakala som sa.

,,Ty si tu? Ale ako to? Veď on ťa vzal so sebou!"

,,Bora... Ona... Povedala im, že ona je Hana a... a tak vzali ju."

Viac som zo seba dostať nedokázala, cez vzlyky mi nebolo rozumieť. Plakala som tak, že som sa dusila.

,,Sľubujem, že ju zachránime. A pomôžem aj Lune, dobre?"

,,Výsosť, ja..."

,,Hovor mi proste Namjoon."

Bez ďalších slov ma vzal do náručia a niesol ma do mojej izby.

,,Jisoo čoskoro príde a pozrie sa na teba, musíš si odpočinúť."