My Demons

6. Kapitola

Madam Luna ma zobudila skoro ráno. Vzala ma ku kotlíku, z ktorého sa liala farebná para. Mala otvorenú veľkú knihu so zažltnutými stránkami. Musela to byť stará a vzácna kniha. Každý kúsok papiera bol pokrytý neznámymi znakmi. Na stole boli kamene všelijakých farieb a tvarov a medzi nimi ležali voňavé bylinky.

,,Môj hlavný tip je, že si víla."

,,Veď nemám krídla!"

Madam Luna sa zasmiala a otočila stránky v knihe. Bála som sa, že sa roztrhajú, tak tenké boli. Vyriekla akési zaklínadlo a ukázala na mňa prstom. Než som sa stihla spamätať, zasiahla ma akási fialová vlna. Zhodilo ma to na zem, ale nič sa mi nestalo. To bol pokus o vraždu?!

,,Hmm, tak víla asi nebudeš, inak by sa ukázali krídla, aj keby si bola polovičný človek."

To chce vážne skúšať takto?! Bože dobrý, stoj pri mne! Madam Luna ma hneď vytiahla na nohy a podala mi do rúk malý zelený kamienok. Začal slabo svietiť. Jeho žiara postupne silnela, až napokon rozsvietila celú miestnosť. Luna mi kamienok vytrhla z rúk a žiara zmizla.

,,To nemôže byť pravda! Musí byť pokazený! Určite je na ňom nejaký škrabanec, preto svietil!"

Nechápala som, čo sa deje. Čo je ten kameň zač? Luna ho skúmala aspoň desať minút, no nič nenašla.

,,Do riti! Nie, tomu neverím. Musí v tebe byť niečo nadprirodzené!"

,,Č-čože?"

,,Ten kameň! Ukazuje, že si obyčajný človek! Ale to nemôže byť pravda, niečo v tebe byť musí, inak by ťa bol Namjoon dávno zabil!"

Potiahla ma ku kotlíku. Zacítila som pach kyslých byliniek. Niektoré kamene hádzala do vriacej zmesi, iné obracala v rukách a niečo mrmlala.

,,Vzácne kamene určujú pôvod každého z nás. Ukazujú, či sme ľudia, čarodejnice, démoni a tak. Väčšinou sa spájajú s očami. U teba vychádza ľudský pôvod z každej strany. Musíme vyskúšať poslednú možnosť."

Luna vzala moju ruku a nôž.

,,Budem potrebovať tvoju krv."

Zbledla som od strachu. Nie! To nemôže! Nôž sa približoval k mojej ruke. Podarilo sa mi ruku z jej zovretia vytrhnúť. Dotkla som sa znamenia na zápästí. Nehodlám tu dlhšie zostať.

,,Namjoon!" zvolala som a čakala, až sa objaví.

Čakať som dlho nemusela. Zjavil sa v kúdole čierneho dymu chrbtom ku mne. Luna sa mračila a dovoľujem si povedať, že kráľ mal červené oči patriace jeho démonovi, hoci do tváre som mu nevidela.

,,Chcela si jej ublížiť," povedal potichu.

,,Musela som! Všetko naznačuje, že je obyčajný človek! Ak by ním bola, už dávno by si ju zabil. Ak sa aj teraz ukáže, že je človekom..."

,,Stačí!"

Kráľ sa otočil ku mne. Začala som ľutovať, že som ho zavolala. Chytil ma za ruku a potiahol k sebe.

,,Odchádzame. Ešte sa uvidíme, Luna."

Opäť sa objavil čierny dym a boli sme späť na zámku. Kráľ ma ale nepustil. 

,,To bolo poslednýkrát," povedal prísne. ,,Poslednýkrát, čo som ťa niekam pustil samú."

Prekvapene som mu pozrela do očí. Netušila som ale komu sa dívam do očí. Kráľovi? Alebo démonovi? A ktorý z nich teraz prehovoril? Mohla som vidieť jediné. Mal o mňa obavy. 

,,Povedz Jisoo, aby ti dala najesť. A do zajtra nebudeš nič robiť. Možno si ťa k sebe zavolám."

Prikývla som a rozbehla sa k dverám, no zastavila som tesne pred nimi. Takmer som zabudla poďakovať.

,,Ďakujem vám, výsosť."

,,Za čo?"

,,Za to, že ste ma prišli zachrániť."

Kráľ mal na tvári spokojný úškrn. ,,Už radšej choď, dieťa."

Nie som dieťa! Ale s kráľom sa hádať nebudem. Vyšla som z miestnosti a skoro sa s niekým zrazila.

,,Pre zmilovanie Božie! Toto nerob! Daj nejako vedieť, že ideš!" oboril sa na mňa Mark.

,,Aspoň si v poriadku. Vezmem ťa k Jisoo, bude nadšená. Odkedy si odišla, nemusí ani krájať cibuľu, aby plakala. Tými slzami by sa dlážka dala umývať."

Mark ma vzal dole do kuchyne, kde Jisoo sedela pri stole a utierala si slzy. Na nič som nečakala a rozbehla som sa k nej a objala ju. Vypískla od strachu, ale keď ma spoznala, objala ma takou silou, že som sa skoro zadusila.

,,Hana! Ty si sa vrátila!"

,,Áno, vrátila som sa. A už neodídem, sľubujem."

Po chvíli zvítania sa ozval môj žalúdok. Jisoo sa usmiala a naložila mi jedlo na tanier. S chuťou som sa do toho pustila a povedala jej, čo sa zatiaľ prihodilo.

,,Páni! Neverím, že kráľ dokáže byť aj milý. To sa len tak nevidí. Možno má Jimin pravdu a zamiloval sa do teba."

Skoro som sa zadusila jedlom. To nemyslí vážne! Rýchlo som sa napila a pokrútila hlavou.

,,To nemôže byť pravda. Čo by na mne videl?" spýtala som sa.

,,Mnoho vecí," žmurkla Jisoo a umyla po mne tanier.

Do kuchyne vošiel Seokjin. Keď ma zbadal, vrhol sa na mňa a skoro ma rozpučil. Čo tu všetci jedia, že majú toľko sily?

,,Dievčatko, ty žiješ!" zvolal so slzami v očiach.

,,Áno, žijem. A nie som dievčatko!"

,,Samozrejme," usmial sa na mňa. ,,Kráľ je v záhrade a požiadal ma, aby som ťa priviedol."

Prikývla som a šla s ním do záhrady. Tam som ešte nebola. Len čo som ju zbadala, zatočila sa mi hlava. Nevedela som, kam sa pozrieť skôr. Bola obrovská a nádherná. Na každom rohu som videla čosi zaujímavé a fascinujúce. Mala som problém nasledovať Jina, ktorého táto krása nezaujímala. Ako som raz počula niekoho na chodbe, jeho zaujíma len jeho vlastná krása. Pekný je, takže právo na to podľa mňa má.

Spoza rohu sa vynoril altánok, v ktorom sedel kráľ. Jin mi naznačil, aby som tam šla, kým on sa dal na odchod. Ďakujem, že si mi oporou, Seokjin! Pomalými krokmi som sa blížila ku kráľovi, ktorý si zrejme nevšímal nič okolo seba. Aspoň som si to myslela.

,,Jeden by si pomyslel, že keď sa tak zakrádaš, ideš ma zabiť," povedal pokojne a ďalej sa díval pred seba.

,,T-to nemám v úmysle," zakoktala som sa.

Kráľ sa zasmial a rukou mi naznačil, že mám prísť bližšie. Poslúchla som a postavila sa vedľa neho. Pred sebou mal na stole fľašu a pohár do polovice naplnený červenou tekutinou.

,,Sadni si sem," ukázal na stoličku vedľa seba.

,,Smiem vedieť prečo ste ma volali?" spýtala som sa odvážne a sadla si.

Kráľ ukázal pred seba na oranžovo sfarbené nebo s ružovými mrakmi.

,,Chcem sa s tebou dívať na západ slnka."