My Demons

15. Kapitola

Hana sa ani nepohla. Položil som ju na zem, no stále som ju držal. Bola bledá a nedívala sa mi do očí. Môj démon to cítil. Ten strach, ktorý sa jej šíril telom. Hoci mala hlavu sklonenú k zemi, celou miestnosťou bolo počuť ako fňuká.

,,Ja... N-nechcem to. Nechcem žiaden z vašich darov," povedala potichu.

Okamžite som ju pustil a ustúpil od nej o pár krokov. Otočil som sa jej chrbtom a sklonil sa nad kozub. V tom ohni by som spálil aj iné veci než drevo. Napríklad ju. Alebo seba. Aspoň tú časť, ktorá teraz cítila bolesť.

,,Odíď. Vráť tie šaty, ktoré som ti dal ušiť u Taehyunga a venuj sa svojim povinnostiam. Odteraz si opäť slúžka."

Bolo počuť len rýchle buchnutie dverí. Mne to však znelo ako pribitie klincov do mojej rakvy. Naozaj som dúfal v lásku? V nezmysel, ktorý si vymysleli obyčajní ľudia? Láska neexistuje. A ja hlupák som dúfal, že možno, len možno, by mohla opätovať moje city.

Čo s ňou chceš robiť teraz?

Môj démon znel vážne. Ani jeden z nás netušil čo teraz. Jednoducho som si myslel, že sa pobozkáme a ona ma bude milovať tak ako ja milujem ju. Láska neexistuje, láska je výmysel.

,,Čo by som mal robiť s obyčajnou slúžkou?"

Predsa ju nebudem milovať! Nebudem milovať obyčajnú slúžku, opakoval som si v hlave. No čím viac som sa sám seba snažil presvedčiť, že je to celé nezmysel, tým viac ma to ranilo a hnevalo. Nedokázal som zniesť jej odmietnutie. Schmatol som kreslo a hodil ho do krbu spolu s knihami, ktoré som jej kúpil. Nestačilo to však na to, aby som upokojil svoj hnev. Celá miestnosť bola čoskoro zničená, rovnako ako moje vnútro.

Namjoon?

Čo chceš?

Ju. Zavolaj ju späť. Obaja vieme, že jej strata nás dosť oslabí

Nebudem ju volať späť, vyzeral by som ako slaboch, ak by som sa jej doprosoval.

Slabý si bez nej

,,Si démon, tak sa spamätaj a dávaj mi silu ako naďalej," zakončil som prísne náš rozhovor.

Čosi mi stieklo po tvári. Priložil som si ruku na tvár a s hrôzou som zistil, že plačem. Nevedel som, čo si o tom myslieť. Moje myšlienky a city sa zliali do veľkého zmätku.

Potreboval som rozptýlenie. Mieril som do záhrady, no zastavil som sa, keď som prechádzal okolo kuchyne. Začul som rozhovor Jisoo a Hany. Plakala, ako inak. Dieťa! S pomocou môjho démona som videl, čo sa tam deje. Jisoo sa ju snažila upokojiť.

,,Ale no tak. To nie je dôvod na slzy, Hana! Veď sa ti prakticky podarilo nemožné. On sa do teba zamiloval a to je nádherné," vravela Jisoo s úsmevom a hladila ju po chrbte.

,,Nie," krútila Hana hlavou a utrela si slzy.

,,Nemiluje ma, len ma vidí ako niečo, čo chce získať."

,,Veď sa zmenil! Správa sa k tebe milo a záleží mu na tebe," namietla Jisoo.

,,To by trvalo len na určitú dobu. Kým by nedostal, čo chce. Zneužil by ma pre svoje potešenie, nič viac v tom nebolo."

Nahnevane som odišiel. Vážne si myslela, že by som ju len využil?! Za to by si zaslúžila trest, no tým by som jej len dokázal, že má pravdu. Prečo by mi ale malo záležať na tom, čo si o mne myslí obyčajná slúžka? Je na čase obnoviť moje kruté správanie, nikdy som nemal takto zmäknúť. Zabolelo ma v hrudi. To, čo som cítil, sa podobalo hnevu, no bolo v tom i čosi iné. Čosi, čo ma ranilo a môjho démona tiež.

Myslí si, že len využívam ľudí, spôsobujem bolesť a som krutý. Fajn, ako chce. Odteraz taký budem bez výnimiek. Príliš dlho si užívala moju priazeň a toto je jej vďaka.

,,Seokjin! Zvolaj služobníctvo!"

Teraz sa zabavím. Postavil som sa do hlavnej haly a čakal, kedy sa všetci dostavia. Schválne som nechal svojho démona ukázať sa, aby sa viac báli. Tak sa mi to páčilo. Pomaly som okolo nich prešiel až som sa zastavil pri Hane.

,,Všetci späť do práce. Ty pôjdeš so mnou."

Jisoo chcela zakročiť, ale jediným pohľadom som ju zastavil. Hana sa triasla strachom. Schytil som ju za ruku a ťahal do mojich komnát.