My Demons

8. Kapitola

Utiekla?! Ako mohla ujsť?! Tie stráže sú tu na parádu?! A ako sa vôbec opovážila ujsť?! Teraz má problém! Bez váhania som si vzal kabát a cestou po schodoch som si ho obliekol. Do cesty sa mi postavila Jisoo.

,,Výsosť, prosím, netrestajte ju!"

,,Choď mi z cesty!" odvrkol som a vybehol von do chladnej noci, Seokjin mi bol v pätách.

,,Kam šla?!" zareval som naňho.

,,Ne-neviem."

Do riti! Môj démon sa ju pokúsil nájsť podľa pachu. Šla do lesa. Bláznivé dievča! Rozbehol som sa do hlbokého lesa a snažil sa ju pomocou môjho démona nájsť. Čoskoro som čosi začul. Dievčenský výkrik. To musí byť ona. Môj démon si ale všimol aj čosi iné. Vlkov a pach krvi. Kurva!

Bežal som rýchlejšie a konečne ju našiel, no nie tak, ako som dúfal, že ju nájdem. Bránila sa pred vlkmi hrubým konárom, ale prichádzalo ich stále viac a viac. Nechal som svojho démona ukázať sa. Narástli mi pazúry a dlhé tesáky. Skočil som pred Hanu a zareval ako divé zviera. Vlci sa na mňa vrhli. Trhal som ich na kusy a bránil sa pred ich tesákmi . Zrejme to bola celá svorka.

Keď z nich nebolo už nič, len kopa krvi a srsti, otočil som sa k Hane. Od strachu nedokázala stáť na nohách. Urobil som k nej pár krokov. Od vyčerpania sa mi podlomili kolená a letel som k zemi. Namiesto tvrdého dopadu ma ale čakal mäkký. Hana ma zachránila pred úderom tvárou do zeme. Nahnevane som na ňu pozrel. Najradšej by som ju hneď zabil za to, čo urobila, ale ani môj démon už nemal silu.

,,Ty si blázon," zamrmlal som.

Privrel som oči a zhlboka dýchal. Pálila ma pokožka a pichalo ma v hrudi. Na obyčajných vlkov som použil príliš veľa sily a energie. Môj démon potreboval krv. A Hana už aj tak krvácala. Na ruke mala otvorenú ranu. Natiahol som sa a namočil jazyk do jej krvi. Sladká, presladká životodarná tekutina.

Zrazu mi svoju ranu doslova strčila do úst a nechala ma piť. Sal som čo najrýchlejšie, aby som sa dokázal aspoň postaviť. Môj démon ma zastavil, keď začala Hana stonať bolesťou. Pozrel som sa na jej ruku. Ranu som tesákmi zväčšil. Oblizol som si pery a skúsil sa postaviť, ale zase sa mi podlomili kolená. Hana ma našťastie podoprela a pomáhala mi chodiť.

,,Prečo si utiekla?" oboril som sa na ňu.

,,Vydesili ste ma."

,,Vždy utekáš, keď sa bojíš?" zasmial som sa posmešne.

,,Je predsa normálne utekať pred tým, čoho sa bojíme."

Doviedla ma až do zámku, kde jej Seokjin pomohol odniesť ma do mojej izby. Hodil som sa do kresla pred kozubom a zastonal bolesťou. Blbé vlky! Seokjin sa dotkol môjho ramena. Môj démon zareval a dal mu jasne najavo, aby si odo mňa držal odstup. Jediný človek, ktorého môj démon vo svojej blízkosti chcel, bola tá malá myš, kvôli ktorej som teraz v takomto stave.

,,Seokjin, prines prosím ťa teplú vodu a čistý uterák. A obväzy," povedala potichu a pomaly ku mne kráčala, kým Seokjin odišiel po veci, o ktoré ho žiadala.

,,Čo chceš robiť?" spýtal som sa nedôverčivo.

,,Pomôcť vám," povedala jednoducho.

Seokjin jej všetko priniesol, a keď môj démon začal revať bolesťou, utiekol preč. Hana namočila uterák do vody a čistila mi rany. Poslednýkrát som ju šiel hľadať! Prečo som ju vôbec šiel hľadať? Stálo mi to za tú bolesť, ktorú teraz zažívam? Nie. A ešte k tomu ma to štípe, keď mi tie rany umýva! Reval som ako zviera, ja aj môj démon.

,,AU! AU! To štípe! Prestaň s tým!" kričal som, ale ona nič.

Mať tak dosť síl, už je po nej! Ďalej pokračovala a ja som reval ako zmyslov zbavený.

,,Štípe to, kurva! Už ma nechaj!"

,,Keď sa to zapáli, bude to horšie!"

,,Keby si neutiekla, nestalo by sa to!"

,,Vydesili ste ma!"

,,Obviňuješ ma z to, že sa bojíš aj vlastného tieňa?!"

,,Obviňujem vás z toho, že ste pyšný ako páv, ale nemáte žiadnu česť! A to si hovoríte kráľ!"

Zavládlo medzi nami ticho. Nikto sa neodvážil takto sa so mnou rozprávať. A teraz mi to priamo do očí povie dievča, ktoré sa všetkého bojí?! Ani môj démon nevedel ako reagovať.

,,Prepáčte," Hana sklonila hlavu. ,,Ja... Proste to zo mňa vyletelo."

Opäť priložila uterák na moje rany, no jemnejšie. Dalo sa to vydržať. Mala by dostať trest za svoje správanie. Ale nechcel som ju potrestať. Nemohol som.

,,A... Ďakujem, že ste ma zachránili," dodala potichu.

Okrem nej mi nikto neďakoval. Bol to zvláštny, príjemný pocit. Cítil som sa ako dávno nie. Cítil som sa ako človek.

,,Rado sa stalo," zamrmlal som a zadíval sa do ohňa.

Hana bola konečne hotová s mojím ošetrovaním. Chystala sa odísť, ale potiahol som ju späť k sebe.

,,Už nikdy viac odo mňa neutekaj."

Bez slova prikývla, no stále som ju nepustil. Chcel som ju mať nablízku. Lenže ak by som ju mal opäť vydesiť... radšej som ju pustil.

,,Zajtra ráno ma čakaj v jedálni. Jimin urobí tvoj portrét," povedal som jej než odišla.

Podarilo sa mi dostať do postele a okamžite som zaspal. Ráno, keď ma Seokjin zobudil, som bol opäť plný síl. V jedálni ma už v kúte čakala Hana. Len čo som dojedol raňajky, vzal som ju za Jiminom.

,,Chcem, aby si jej urobil portrét. A nech sa pri ňom usmieva."

Celé som to chcel sledovať. Sadol som si a pozoroval ako Jimin posadil Hanu na stoličku a vyberá plátno a farby.

,,Tak, seď rovno a usmej sa, prosím," usmial sa Jimin.

Hana sa začala usmievať a Jimin začal s náčrtom. Na plátno som sa nepozeral. Originál predo mnou bol oveľa krajší. Jimin zrazu zavrčal.

,,Ja nemôžem! Nemôžem ju namaľovať v tých šatách! Nehnevajte sa, výsosť, ale čierna nie je jej farba. Nemohli by ste jej obliecť iné šaty? Nejaké svetlejšie?"

Hana sa nechápavo pozerala na nás oboch. Jimin mal pravdu. V čiernych šatách byť nemôže.

,,Akú farbu teda navrhuješ?"

,,Modrú, najlepšie nejaký svetlý odtieň."

V takých by vyzerala nádherne. Myslím, že nás čakajú mnohé zmeny. Vytiahol som Hanu na nohy a ťahal ju von z Jiminovho ateliéru.

,,Ideme za Taehyungom."