My Demons

13. Kapitola

Dnešok je ďalší hektický deň. Služobníctvo beží hore a dole a nikto nevie, kde mu hlava stojí. Najradšej by som im pomohla, lenže to mi Namjoon prísne zakázal. Už som totiž nebola slúžka. Keď som sa ho však spýtala, čo teda som, nedostala som žiadnu odpoveď. Len mi prikázal sadnúť si do altánku v záhrade a čakať naňho a hostí.

,,Pssst!"

Rýchlo som sa otočila za zvukom, ale nikoho som nevidela.

,,Neotáčaj sa! Nesmie to byť nápadné!"

Nechápavo som naklonila hlavu nabok, no tvárila som sa, že sa nič nedeje.

,,Má prísť jedna kráľovská rodina, ale ich meno sa vyslovuje ťažšie ako Papadokulos."

Hlas bol mužský, ale nevedela som ho priradiť k tvári.

,,A čo je Papadokulos?"

,,A čo ja viem? Hlavne nezabudni na to, čo ťa Bora učila. Etiketa je tvoja jediná záchrana. Chcú kráľa nejak prehovoriť, aby sa ťa zbavil, keďže v očiach šľachty si len špina a nič viac."

Tak to zabolelo. A dosť. Pre každého som len špina? Nie som urodzená pani, ale nemusia predsa byť tak zlí! Snažila som sa neplakať. Zrazu mi totiž pripadalo smiešne, akú princeznú zo mňa Namjoon robil.

Krásne šaty, vzdelanie a vhodná etiketa nedokážu zmeniť kto som a odkiaľ som. Špinavá malá žobráčka z chatrče, ktorá už neexistuje. Zrazu mi ktosi hodil vreckovku do tváre. Bohužiaľ, pokrčenú. Ďakujem, neznámy ujo v kríkoch!

,,Upokoj sa, nerobíš dobrý dojem. Trochu sa pozbieraj a drž sa nad vodou ako doteraz a uvidíš, že to zvládneš."

Utrela som si oči a skoro som vyskočila. Mark?! Zo všetkých ľudí mi to tu rozpráva práve on?! Myslela som si, že ma nemá práve najradšej. Doteraz ma považoval za fliačik na svojej uniforme.

,,Hlavu hore, princezná. Padá ti korunka."

Trpko som sa zasmiala. Korunka princeznej špiny? Zrazu som na sebe pocítila ruky. Vôbec som nečakala, že ma Mark objíme. Alebo že sa na mňa usmeje. Lenže potom rýchlo ušiel preč, späť do kríkov. Otočila som sa za ním, neschopná spracovať, čo sa stalo. Žeby ma predsa len mal rád? Aspoň trošku?

,,Ďakujem," zašepkala som s úsmevom a zhlboka sa nadýchla.

Mal pravdu. Doteraz som to všetko zvládla. Toto zvládnem tiež. Hlavu hore a trošku sebavedomia, bude to dobré. Onedlho prišiel Namjoon aj s tou rodinou. Kráľovský pár a ich malá dcérka. Kým sa s Namjoonom rozprávali, tá maličká neustále skákala na nohách svojej matky. Bolo to živé, veselé dieťa, ktoré s úsmevom naťahovalo rúčky za všetkým pekným. Bolo vidieť, že je neposedná a roztopašná.

,,Rosé, prestaň!" žiadala vyčerpane jej matka.

Zrejme je taká vždy a nikoho nebaví za ňou stále utekať a dávať pozor, aby si neublížila.

,,Ale ja sa chcem hrať!"

Matka ju bez váhania položila na zem a nevenovala jej viac pozornosť. Maličká pricupkala ku mne, usmiala sa a chytila ma za ruky s veľkým úsmevom, ktorý sa jej ťahal cez celú tvár.

,,Môže sa so mnou ísť vaša princezná hrať?" spýtala sa Namjoona.

Aká princezná? Tým myslela mňa? Pousmiala som sa nad tým, aká je roztomilá. Jej matka na mňa škaredo pozrela, o otcovi ani nehovorím.

,,Rosé, to nie je žiadna..."

,,Samozrejme," skočil kráľovnej do reči Namjoon.

,,Dieťa nebude predsa počúvať naše rozhovory a Hana tiež nie. Aspoň to budeme môcť prebrať v súkromí."

Rosé sa zasmiala a ťahala ma do záhrady. Bežala som za ňou a spolu sme sa smiali.

,,Ako sa voláš, princezná?" spýtala sa ma odrazu.

S ružovými lícami som pokrútila hlavou. Ach, dieťa! Keby si len vedela!

,,Ja nie som princezná."

,,Si si istá? Si veľmi pekná, musíš byť princezná!"

Než som stihla odpovedať, už ma potiahla kamsi inam. Veľmi pekná? V takých krásnych šatách je každý pekný. Rose ukázala na krík pred nami. Bol plný ruží.

,,Sú pekné, však? Môžem jednu? Môžem?"

Zasmiala som sa nad ňou, no jednu som jej predsa len odtrhla a podala. Akú radosť mala z jednej kvetiny! Asi pol hodiny sme sa prechádzali po záhrade, obdivovali kvetiny, naháňali motýle a rozprávala mi o rozprávkach, ktoré jej rozprávali všetci z jej okolia.

Zrazu však začalo čosi zúrivo štekať. Vydesene som sa otočila. Pred nami bol akýsi obrovský pes. Cez ostré zuby mu tiekli sliny a nevyzeral, že by sa chcel hrať, práve naopak. Vzala som Rosé na ruky a začala pomaly ustupovať dozadu. Pes sa rozbehol na nás. Vykríkla som a bežala. Rosé začala plakať. Tušila som, že to psisko nás čoskoro dobehne, musela som niečo vymyslieť.

Zbadala som ďalší altánok, na ktorom sa dvere dali zavrieť. Rosé som doň rýchlo strčila a zavrela dvere. Rýchlo som odstúpila a psisko šlo za mnou. Podarilo sa mu na mňa skočiť. Kričala som o pomoc a bránila sa, no i tak škrabal a uhryzol ma do nohy.

Zrazu však začal kňučať a utiekol kamsi preč. S námahou som sa posadila, no hneď som opäť ležala. Moje telo strácalo všetku energiu. Tá noha neskutočne bolela. Bol tu Namjoon, ktorý sa ku mne hneď rozbehol. Nedokázala som vnímať, čo ľudia okolo mňa hovoria.

Vnímala som len bolesť šíriacu sa z nohy do celého tela. Snažila som sa postaviť, ale nešlo to. Len som krútila hlavou zo strany na stranu a snažila sa zastaviť hučanie v ušiach. Namjoon mi zdvihol hlavu zo zeme a niečo mi hovoril, no netuším čo. Kráľovná si ku mne kľakla a priložila mi dlaň na čelo. Bolo to príjemné. Bolesť začala ustupovať a opäť som všetko jasne počula. Bolo to ako vynoriť sa z vody. Namjoon ma okamžite objal.

,,Si v poriadku?!" bolo prvé, čo som počula z každej strany.

Prikývla som a zhlboka dýchala. Kde je Rosé? Vtom som si všimla, že jej otec ju drží na rukách.

,,Ty si sa snažila zachrániť našu dcérku," fňukla kráľovná a chytila ma za ruku.

Samozrejme! Kto by predsa nechal to psisko, aby ublížilo dieťaťu? Kráľovná mi pomohla postaviť sa a usmiala sa na mňa.

,,Sme ti obaja nesmierne vďační. Rosé mohla byť..."

Radšej tú vetu nedokončila. Hoci mi bolo lepšie, nedokázala som sa udržať na nohách. Namjoon ma chytil za pás, aby som nespadla, a pomohol mi dostať sa do zámku. Nechal ma odpočívať v kresle v knižnici pri kozube. A pomaly som zaspala.