My Demons

14. kapitola

Zobudila som sa v mäkkej posteli. Pomaly som sa posadila. Nebola som vo svojej izbe, ale kráľovej spálni. V jeho posteli. Zmätene som sa obzerala. Namjoon stál pri okne. Určite vedel, že som sa už zobudila. Bez slova som ho pozorovala. Otočil sa ku mne. 

,,Konečne si hore. Málokto sa môže chváliť tým, že prežil útok psychopsa."

,,Čoho?" spýtala som sa nechápavo.

Namjoon si prisadol ku mne. Nevedela som, či sa mám dotiahnuť. Ostala som nehybne sedieť.

,,Psychopes. To zviera, čo na teba vyletelo. Bol zamknutý, ale nejako sa musel dostať von. Miluje ľudské mäso a keď sa zahryzne do človeka, ochromí ho, aby sa nebránil a mohol ho ľahšie zabiť."

Tak preto som mala pocit, akoby som bola pod vodou. Jemne som si nadvihla sukňu šiat a pozrela na miesto na nohe, kde ma to psisko uhryzlo. Nebolo tam nič.

,,Cítiš sa lepšie?"

Chytil ma za ruku a hladkal ma po chrbte ruky. Usmiala som sa a prikývla. Pozrela som mu do očí. Hoci som vedela koľko hriechov spáchal, jeho oči sa mi zdali byť čisté a nevinné. Jeho ľudská stránka je možno taká. Čo ak ten krutý vládca, ktorého každý pozná, je len jeho démon? V týchto veciach sa nevyznám, no som si istá, že nie je taký zlý. Ak by bol, už dávno by ma čakala smrť za to ako sa správam. 

,,A tá kráľovská rodina?" spýtala som sa, lebo som cítila, ako sa červenám.

,,Boli ti neuveriteľne vďační za záchranu ich dcéry. Inak, to kráľovná ťa dostala z tranzu psychopsa. Dokázal by som to aj ja, ale trvalo by mi to dlhšie. V ich rodine sa dedí liečivá moc. Sľúbili mi, že sa za teba prihovoria a hocikedy môžem počítať s ich pomocou. Ich názor má veľký vplyv."

,,To znamená, že šľachta nebude proti mne?"

,,Keď zistia, že si zachránila princeznú, budú ťa prosiť, aby si sa na nich aspoň pozrela," zasmial sa jemne.

Hneď som ho objala. Bola som šťastná, že sa nemusím obávať. Namjoon mi objatie bez váhania opätoval, dokonca si ma pritiahol k sebe bližšie. Zalialo ma príjemné teplo. Cítila som sa ľahká ako obláčik. Privrela som oči. Na líci som pocítila čosi jemné. Jeho pery sa jemne obtreli o moju pokožku.

,,Stále pochybujem, že si človek."

,,A čo podľa teba som?"

Zase sme pri tom. Musím neustále opakovať, že som obyčajný človek? Keby som bola čosi nadprirodzené, tak by som vo chvíli nebezpečenstva použila svoju moc, no nie? Namjoon si pozorne prezeral moju tvár.

,,Nie som si istý, ale raz to zistím."

,,Skôr zistíš to, že som len človek."

Pokrútil hlavou.

,,Choď sa radšej najesť, Hana."

Namjoon pov

Hana odišla a ja som sa hodil do postele. Cítim sa pri nej tak slabý, úplne sa jej poddávam. Naozaj mám veriť, že je len človekom? Môj démon je z nej tak mäkký, že sa nezmôže ani na oplzlé poznámky. Niekoľko hodín som trávil v knižnici snažiac sa prísť na to čím Hana je, no opäť to bolo zbytočné.

Zavolal som si k sebe Seokjina a Marka. Pýtal som sa ich na Hanino podrobné správanie, no nevšimli si nič zvláštne. Takže musím prijať, že je človekom. Frustrovane som vyšiel na balkón. Ak je len človek, prečo na nej tak visím? Pozrel som sa dole. Hana zbierala nejaké kvetiny.

Nikdy som sa necítil tak slabý.

Veď ani ja.

Zároveň nám ale dáva silu.

Čo?

Nevšimol si si? Keď je s nami, naša moc rastie.

To je normálne?

Namjoon, som démon, nie veštec. Kukni do tých svojich kníh.

Tam nič nie je.

Ježiši,  s tebou je debata. Nemyslíš, že by sme mohli čosi cítiť?

Zamyslel som sa nad tým. Cítil som  pri nej príjemné teplo. Dokázala mi rozbúchať srdce a prebudiť vo mne pocit, že nie som polovičný démon. Cítil som sa pri nej ako človek. Bolo možné, že vo mne prebudila aj doteraz neznámy ľudský cit, ktorý som považoval za stratu času. Až doteraz.

,,Chcem pre ňu niečo urobiť. Ale čo?" uvažoval som nahlas.

Mark mi za chrbtom odpovedal.

,,No, také tie obvyklé veci. Kvety, čokoládu, sľuby, ktoré nehodláte splniť..."

,,Ale ty sa tak vyznáš!" okríkol ho Seokjin.

Boli príliš hluční. Prísne som na nich pozrel a hneď stíchli.

,,Malo by to byť niečo, čo ju poteší. Niečo, čo má nadovšetko rada," poradil mi Seokjin.

Musím uznať, že toto bola naozaj dobrá rada. Poslal som ich preč a premýšľal. Čo také má rada? Spomenul som si s akým nadšením sa spýtala, či si môže prečítať pár kníh, keď som jej prvýkrát ukázal knižnicu. Niekoľko kníh by ju mohlo potešiť. Ak sa nemýlim, boli to knihy o ďalekých krajoch a fantastických príbehoch. Hneď som nechal objednať dve s podobnými témami. Prišli o niekoľko dní.

Položil som ich na stôl v knižnici a dal som si zavolať Hanu. Dúfam, že sa jej budú páčiť. Snáď nie som nervózny!

Áno, si. Strašne.

Môžeš byť päť minút ticho? Vôbec si mi nechýbal.

Mal som dôležitú úlohu.

Hej? A akú? 

Venoval som sa predstavám o našom malom anjelovi.

Fakt nepotrebujem, aby si mi teraz spôsobil nepríjemnosti.

Tým myslíš erekciu? Nič také som nenaznačil. Namjoon, priznaj sa, že sám na také veci myslíš.

To vôbec nie je pravda.

Vidím ti do hlavy, tak mi neklam.

Ty ma prestaň provokovať.

Ja? To Hana nás provokuje, ale to je téma na inokedy. Premýšľal som nad tým, aké by to bolo pobozkať ju.

Pobozkať ju?

Už nad tým premýšľaš tiež. Len si to predstav. Držíme ju v náručí a nežne bozkávame. Zaručene by to bol jej prvý bozk.

Preto by mal byť dokonalý.

Skúsme to.

Čože?

Keď vojde, dáme jej knihy a nežne, tým myslím naozaj nežne, ju pobozkáme.

Hmm, je to lákavé. Mám pocit, že jej nie som ľahostajný.

Na ďalší rozhovor s mojím démonom nebol čas. Vošla Hana a zdvorilo sa uklonila.

,,Chcel si ma vidieť?"

,,Niečo pre teba mám," usmial som sa a ukázal na knižky na stole.

Hana pomaly pristúpila bližšie. S úžasom sa na ne pozrela. Pery sa je roztiahli do veľkého úsmevu. Prstami jemne prešla po obale jednej z kníh a pozrela na mňa.

,,To je pre mňa?"

Prikývol som. Začala mi ďakovať a hneď si knižky prezerala. Tešila sa ako malé dieťa. A mňa tešilo, že som jej tú radosť urobil. Teraz som si istý, že to, čo k nej cítim, je láska.

,,Chcel by som ti dať ešte niečo."

Zvedavo na mňa pozrela. Za pás som si ju pritiahol k sebe bližšie a naklonil sa k nej. Môj démon prevzal kontrolu a nežne ju pobozkal na pery. V živote som sa necítil krajšie. Toto bol zrejme pocit šťastia. Hana mi však ostala v rukách ako socha. Odtiahol som sa a pozrel jej do očí, v ktorých sa zjavilo, to o čom som si myslel, že už sa tam nikdy nezjaví. Strach zo mňa.