Až po uši

Šokové šoknutie

„Miša vylez už z tej postele!" kričí na mňa mama zdola, pri robení raňajok.
Doprdele načo mám dneska vstávať keď nikam nejdem? Môj dnešný plán je vylihovať v posteli do jedenástej, pozrieť čo nové na facebooku, dopiť džús od včera a znova do postele.
„Už si pobalená?“
„Čo ma niekam sťahujete? Bolo na čase“ poviem a zasmeje sa nad vlastným vtipom.
„Mohla by si si láskavo odpustiť tie tvoje vtipné poznámky, vstávaj a bal!“
Čo mám baliť? Myslí si, že Martin sa nevie pobaliť sám ? Veď aj tak potrebuje len kefku a mobil. Konečne týždeň bez neho! Nech si len užije ten svoj vysnívaný tábor. Asi mu zatiaľ prehrabem izbu a niečo mu ukradnem z jeho zásob sladkostí.
Počkať! Veď dneska mám radne s Dávidom ! Je to síce debil jak hrom, ale je na škole populárny, a trocha popularity pre mňa nezaškodí. Ťahám sa s ním takto už dva roky, ale ani jeden z nás to nemyslí úprimne. Jemu ja páčia moje vnady a ja využívam jeho popularitu. To sme teda dobrý párik čo? Žiadny z chalanov ma doteraz nezaujal dostatočne na to, aby som s ním plánovala nejakú budúcnosť. A zo mňa veru nikdy nebude nejaká žienka domáca, ktorá bude doma kysnúť, variť, starať sa o deti, a už vôbec nie upratovať.
„Miša zdvihni tú riť z postele, za hodinu odchádzame.“
Dotrepem sa do kuchyne s prispatým výrazom, s hniezdom na hlave a pyžamom, ktoré mi je už pár rokov malé a vrchný diel mi siaha nad pupok. Keď už sme pri tom, rada prezentujem svoje telo.
„Zober si pre istotu dvoje plavky. A Martin si berie ten veľký kufor, takže ti bude musieť stačiť len malý.“
„ To vám tu už všetkým ozaj šibe? O akých plavkách to furt točíš?“
„Čo si to dovoluješ svojej vlastnej matke povedať že mi šibe?! Tak takéto poznámky si radšej odpusti... Nerob sa že nevieš, dneska odchádzate obaja do táborov. Ja s otcom budeme mať konečne chvíľku pre seba, a vy sa zoznámite novými ľuďmi, lebo ten tvoj Dávid ma už prestal baviť.“
„Ako prosím? Ja nikam nejdem z tohto domu“ povedala som naduto a s čo najväčším buchotom som odišla do svojej izby. Neobutými nohami som trieskala do podlahy až to dunelo.
O chvíľu už počujem klopot na dverách a vstúpi otec bez môjho súhlasu. „Miška ale noták, choď tam. Je to zaplatené, vieš koľko to stálo?“ netušila som že to niekedy poviem ale, pozrel na mňa takými psími očami, až ma to zamrzelo.
„Oci ale ja mám dneska rande z Dávidom a navyše mám také mastné vlasy, že by sa z nich dal žmýkať olej a potom na ňom vysmážať nedeľné šnicle.“  Otec sa uškrnie, a keď vidí že to nejde po dobrotky, tak nato ide po zlotky.„Hneď teraz sa pobalíš, a za ten odpor pôjdeš do obchodu na mlieko!“
„Ale ocíí...“ „Miša nekometuj a rob!“ povedal a plesol za sebou dverami.

Oni si myslia že budem skákať tak ako oni pískajú? A to mlieko si rovno môžem zaradiť do zoznamu nesplnených domácich prác.
S odporom k celému svetu vytiahnem môj malý fialový kufor a začnem sa baliť. Veď je to len na týždeň, tak to hádam nejako prežijem. Stačí mi päť tričiek, troje šortky, dva páry žabiek, jedny sandále a ešte jedny botasky. Pravdaže nemôžem zabudnúť na môj "malý" kozmetický balíček, bez ktorého sa ani deň nezaobídem a zaberie mi asi pol kufra. Už len vyriešiť ako to tam všetko narvem, bez toho aby na kufri neprasol zips.

 Najprv sme zaviezli Martina. Otec mu skoro vyložil môj kufrík.
„Miška a ty si berieš tak málo vecí?“ hovorí asi stodvadsať kilometrov od domu.
„ Veď skús do toho kufríku narvať niečo viac. Hádam tam s tými vecami týždeň prežijem. Aj tak tam určite nebude nikto normálny.“
„Aký týždeň? Veď ten tábor je na tri týždne," povedala mama.
Práve sa mi asi zastavilo srdce. Tak tento módny kolaps moje sebavedomie neprežije. Budem ho ešte dlho zoškrabovať ako zrazenú mačku z cesty. Najradšej by som v tejto chvíli nakričala na celý svet, ale uspokojím sa so škaredým pohľadom smerovaným na rodičov a sadnem si do auta. Líca sa mi od nadutosti vydúvajú a nepostrehnete rozdiel medzi písmenom V a mojim obočím.
Počas nasledujúcich kilometrov sedím na zadnom sedadle nášho starého rozheganéno auta a predýchavam. Tak sa teda zahrajme na tichú domácnosť.
Nebudem sa s nimi baviť, až dokým neuznajú chybu a neodvezú ma naspäť domov.
Keď už som bola celkom spokojná, že mi tichá domácnosť vychádza, tak si mama začala spievať dávno odratú pieseň z rádia a otec sa k nej s radosťou pridal. Duo Plešivec a Kockáčka. Čo k tomu dodať.
Odbočili sme na poľnú cestu, o ktorej som si najprv myslela, že ideme po jamách, medzi ktorými je kde tu aj nejaká cesta. Nie, že sa nám to auto trasie ako keby ideme stodvadsať, ale pridali sa k tomu aj jamy a mali sme bezplatné hrkanie žalúdka.
Keď sme tam prišli, tak prvé čo ma napadlo bolo, ako sa nenápadne nalepím na strechu nášho auta a odfrčím s nimi nepozorovane domov.