Až po uši

1. plávanie v cvokhause

Ako som už spomínala, rozdelili nás do skupín. Moja skupina bola hneď vedľa Štvorky, ktorá sa tam učila nejaké profesionálne skoky do vody a všetci bez jednej chybičky plnili pokyny. No vlastne, až na jedno dievča, ktoré bolo pozadu. Toľko som sa zabávala pozorovaním Štvorky, až som zabudla na svoje povinnosti. Ostatný už dávno plávali a ja som bola na samom kraji bazéna s pohľadom prilepeným na nich. Moja inštruktorka plávania bola stará učiteľka telesnej výchovy. Ľutujem deti, ktoré učila.
,,Hej ty", kričala na plné hrdlo. Som sa potešila, že sa niečo deje a ja môžem znova upreť pozornosť na druhý bazén. Chudera tá ktorej to bolo adresované, lebo také vresky...
,,Si hluchá? Ty tam na kraji bazéna!"
Počkať! Len ja som na kraji. A do prdele.
,,Áno?" Otočila som sa.
,,Kričím na teba a ty nič! Kde máš čapicu?"
Akú čapicu? Čo? Som úplne mimo.
,, Kde máš plaveckú čapicu sa ťa pýtam?"
,,Emm, nemám."
,,A ty taká stará korčuľa nevieš, že do bazéna sa chodí len s čapicou? Že som si ťa skorej nevšimla.Choď si pre ňu."
,,Ale ja som už hovorila, že nemám."
,,Takéto detcká som tu dlho nemala", zmamrmlala si popod nos, ale ja som to počula. Potom odišla a pokračovala v mrmlaní, ale to už som nebola schopná zachytiť.
Takže som nasilu vyliezla z bazéna a čakala na ňu kým sa vráti. Prišla a v ruke držala krikľavo oranžovú plávaciu čapicu. Myslela som, že si robí žarty. Prišla ku mne a ukázala prstom koleso. Pochopila som znakom jej tela a otočila som sa.
,,Chyť si vlasy,"nakázala mi a ja som poslúchla, lebo som si nechcela robiť problémy.
Potom ma to poriadne pošticovalo a už som mala na hlave tú nechutnú oranžovú gumu. Vyzerala som v tom určite ako smetiar, lebo oni nosia veci takej farby. Nechcem sa vidieť v zrkadle.

Naša hodina plávania začala tým, že sme sa jej mali predviesť. Každý buď preplával bazén, alebo sa pokúsil o nejaký skok a snažili sa zo všetkých síl. Ja nie. Čo najviac ako sa dalo som sa tlačila na koniec radu, ale moja ,chvíľka na výslní' (ako to nazvala tá naša inštruktorka) aj tak nakoniec prišla.
Zvažovala som ešte posledné sekundy, že čo im predvediem, ale stále som sa nemohla rozhodnúť. Voľaktorý preplávali celý bazén dva razy, ale ja by som sa asi vaščinu času topila ako plávala. Takže nejaké rýchloplávanie vylučujem.
Mám na výber jedine skok. Viem Bombu, ale to sa asi neráta do normálnych skokov. Pamätám si, ako ma raz Mišo učil Rybičku, alebo to bola Šípka? Ja už neviem ako to volali, alebo či si názov vymysleli.

Postavila som sa na kraj bazéna, ladne zdvihla ruky ako som to videla v telke, keď bol nahodou zapatý nejaký športový program a odrazila sa. Vzduchom som letela ukážkovo ( aspoň si myslím), ale ten záver. Dala som takého placáka, alebo pupkáča, až ma celé telo štípalo. Absolútne sa nevyznám v skokoch. Či už v názve, alebo v prevádzaní.
Tá inštruktorka kôli ktorej mám túto prekrásnu plávaciu čapicu na hlave sa smiala ako odtrhnutá. Asi jej to prišlo moc vtipné, keď sa mi nepodaril skok.
,,Oranžová čapica ešte raz."
,,Jako ešte raz?" Už mi dochádzala trpezlivosť.
,,Toto si sa moc nepredviedla. Niečo iné nám ukáž."
Iné, iné. Nestačilo jej toto?

Tak som sa žuchla do vody a nechala sa na chrbte unášať. Potom som do toho pridala ruky a začala plávať (ako to nazvať?) Obráteného kraula.
,,Dobre! Ide ti to. Choď až na koniec a naspäť. "
Po pochvale v plavaní som sa ešte viac rozohnila a začala rukami robiť rýchlejšie a vášnivejšie. Zisťovala som, že je to paráda a tak som začala kopať nohami, aby som išla rýchlejšie. Voda okolo mňa striekala v náplave vášne a ja som vyzerala ako fontána. Prúdy vody mi frkali všade kam dočiahli, až dokým sa neozval poriadny plesk. Moja vlastná veľkolepá fontána prestala a všade sa rozlialo ticho. Ruka ma štípala a po celej plavárni sa ozval neuveriteľný plač. Strelila som jednému z detí čo plávalo okolo. No okolo to ani nebolo, lebo bazén bol rozdelený na také dráhy a to dieťa plávalo po inej ako ja. Asi som sa mierne vychýlila z kurzu a tak to dopadlo.
Celá Štvorka a moja Dvojka sa na mňa pozerali a smiali ako divý. Len inštruktorke už nebolo moc do smiechu. Zato mne zas začalo. Smiala som sa a hladkala dieťa, ktoré odomňa schytalo. Po celom stehne malo vytlačenú moju ruku. Deti síce nemusím, ale patrilo by sa ho aspoň dovliecť ku kraju a ospravedlniť sa.
Tak som aj spravila a inštruktorky hnali svojich zverencov naspäť do plávania, ale aj cez to som každú chvíľu naďabila na niekoho kto sa na mňa škeril. Celkom mi to vyhovovalo, lebo som vzbudila na seba pozornosť všetkých. Dokonca aj chalanov plavčíkov, ktorý neboli úplne na zahodenie. A navyše sa mi odteraz budú malé deti vyhýbať. Mala som to tak spraviť už skôr.
,,Oranžová! To čo bolo?" Ozvala sa ( veď viete kto, už podľa oslovenia (musím jej vymyslieť prezývku)).
,,Nič, veď už som sa jej ospravedlnila."
,,Ja viem, ale nabudúce nech sa to už neopakuje."
,,Jasné. Vykonám."
,,Choď na lavičku. Dnes sa budeš už len pozerať. Nepotrebujem, aby tu dnes niekto ďalší prišiel k úrazu."
,,Ale veď jej nič nie je."
,,Ja viem, ale tak."
Aké tak? Čo som ja vrah? Len som ju nevinne pleskla. A čo ! Svet sa jej za to nezrúti. Aj vydávať sa ešte bude. To by zas povedala moja babka. Neviem čo mám s tými múdrosťami a takými vecami. Mala by som s tým prestať.

,,Dneska si bola dobrá." Povedal mi Erik, keď prišiel z plavárne. Ja som prichádzala medzi prvými na izbu, lebo som sa strašne nudila.
,,Apoň vy ste teda mali pekný zážitok. Ja som akurát dostala vynadané a strápnila som sa pred celým vaším oddielom."
,,Nie, neboj sa. Chalani na teba celý čas poškuľovali a baby sa stále niečo vypytovali."
,,To fakt?"
,,Áno. Na môj dušu."
,,A pýtali sa tak, že čo to tam bolo za trapaňu? Alebo chalani kukali akú mám nechutnú riť? Či v dobrom sa pýtali ?"
,,Áno, v dobrom. Asi si sa im zapáčila."
,,Fakt?"
,,Áno."
,,Tak to som rada, ale poďme už na večeru nech mi moja traslavá riť náhodou neschudne.
Sadli sme si ku stolu s rukami plnými fajnovučkého jedla. Ryža s kuracím mäsom a nejakou šťavou. Mňaaamm.
Jedla som ako prasa, lebo mi na plavárni vytrávilo. Ryža mi raz za čas spadla nazad do taniera, alebo som sa v stratila v debate a netrafila si do úst.

,,Chutí?"
,,Vyrušil ma pri jedení chalanský hlas."
Nejak som sa nestarala a s plnými ústami odpovedala:,,Nevidíš?"
,,Veď práve to, že vidím."
Tak on neprestane otravovať? Som si myslela, že má dosť rozumu aspoň na to, aby neotravoval dievča ako ja pri jedení, lebo môže dopadnúť zle.
,,O čo ti id.."otočila som sa a zamrzla v polke vety, lebo za mnou stáli tí dvaja, nie len jeden, plavčíci, ktorý sa pozerali, keď som tej malej strelila. Škerili sa od ucha k uchu.
,,Potrebujete niečo?" Opýtala som sa a zmenila tón hlasu na vľúdnejší.
,,Nie, my len tak, že ako sa voláš a také no..."
,,Tak toto bola dosť blbá veta, ale na moju nemáš."
,,Si vtipná vieš to? Ja som Lukáš a toto je Peťo," ukázal na kolegu.
,,A ty si..." snažil sa ma vniesť znova do debaty, ale ja už som zas chavlovala večeru.
,,Teraz jem dobre? Príďte večer na izbu ak niečo chcete."

Jednu vec by som vám ešte o sebe povedala. Keď jem, tak nerozmýšľam, len konám.
Potom mi prišlo, že som ich vlastne sama od seba a navyše dobrovoľne pozvala k sebe na izbu. Dúfam, že na to zabudnú.
Odpoveď im stačila, lebo sa otočili a ukázali mi chrbty.
,,Tak večer!" Zakričal jeden z nich tesne pred prejdením cez jedálenské dvere.
To bolo pre mňa. Čo si budeme navrávať.