Až po uši

Erik

Prvý deň som spokojne prežila v lochu. Tak som nazvala svoju izbu, ktorú zdielam jedine so svojim kufrom a fantáziou. Rozmýšľam tak, že by som si vymyslela nejakého sexi cute boya, ktorý by bol mojím naj kamošom. Ježiši Kriste ! Ja už bláznim, tu v tomto cvokhause už nie je pre mňa pomoci. Keď odtiaľto výdem s nevytrhanými vlasmi,tak som dobrá. Nikto z mojich kamarátok a spolužiačok sa nesmie dozvedieť, že som bola v tábore. Je to trápne.
,,Miška Paulinová ?" Vytrhol ma z premýšľania hlas vedúcej.
,,Osobne", ozvala som sa.
,,Trocha neskôr, ale nakoniec ti pridelíme partnera na izbu. Za takých dvadsať minút tu bude."
,,A čo ja s tým ?".
,,Nič, len aby si o tom vedela a poprípade si trocha spratala veci. "
Tak to ťažko. Kôli nejakej malej sopľane si nebudem upratovať veci. Nech vie, ako život chodí.
Ďalej som sa rozvaľovala na posteli, všetky veci rozhádzané okolo mňa. Proste ako doma.

Dvadsať minút už prešlo, ale nikto nechodil, tak som si začala čítať. Ako vždy, stále ma vedeli prekvapiť skryté súvislosti, ktoré som si pri predchádzajúcom čítaní nevšimla. Tak som si tam čítala, keď sa doslova rozdrapili dvere, mnou trhlo ako keby mi pri uchu vybuchlo delo a udychčaný chalan zostal s otvorenými ústami a pohľadom upretým na mňa stáť medzi dverami. Len sme na seba tak divno pozerali dokým som sa nezmohla na najblbšiu vetu akú som v ten moment dokázala vypotiť.
,,Nemal si byť dievča ?"
,,Ahoj," povedal dosť hrubým hlasom a nevšímal si moju predchádzajúcu hlášku. Keď si začal do izby nosiť tašky ako keby sa sem sťahoval, tak ja som sa vybrala za vecúdou.

,,Toto je hádam nejaký omyl !" Začala som ešte celkom pokojne.
,,Aký omyl? Kto ti prišiel na izbu ?" Tu som sa už usmievala v domienke, že keď poviem nejaký chalan, tak začne jojkať a ospravedlňovať sa aký omyl nastal.
,, Áno. Nemali sme voľné miesto. Všetci sú už roztriedený. Nebudeme s tým šachovať. Vieš ako dlho nám trvalo, kým sme vás takto rozložili? "
,,To ako myslíte vážne? Mňa necháte na izbe s nejakým chalanom? Ktovie koľko má rokov! Veď napochodoval tam ako taký vojak v čiernej šiltovke a maskáčových nohaviciach. To sa nebojíte ma tam s ním nechať? Čo ak mi niečo spraví ?" Nemienila som sa tak ľahko vzdať.
,,Ale Miška, prosím nepreháňaj. Za našich čias to bolo normálne, že sme boli na izbe s chlapcami."
,, Ale čo keď je problém v tom, že už nežijeme v dobe ľadovej. Je dvadsiateprvé storočie. Doba moderná. "
,,Miša, prosím vráť sa na svoju izbu bez ďalších zbytočných komentárov.

Tak som sa odšuchtala na izby. Doslova.
Nový spolubývajúci už zabral asi polovicu izby svojimi pakšamentmi. Nebol až taký strašný. Určite nemal trinásť, ale odhadovala som ho minimálne na šestnásť. Jeho uhľovo čierne vlasy vytŕčali spoza šiltovky a ostro rezané črty mu pridávali na vážnosti hoci sa usmieval.
Sadla som si na posteľ a pozorovala ho ako si vybaľuje veci. Všetko si pekne úhľadne uložil do skrine, zatiaľ čo moje veci boli popohadzované po celej izbe. Zrazu zamieril do kúpeľne aj s taštičkou v ruke. Spomenula som si na podprsenku čo sa mi tam sušila a vyštartovala za ním. Pri dverách som bola skorej než on a zatarasila som mu cestu vlastným telom. Najprv zostal v šoku a prepaľoval ma jeho tmavými očami a potom zaškúlil do môjho výstrihu. Bez slova som sa len zvrtla a zabuchla mu pred nosom kúpeľnové dvere. Keď som už mala druhú podprsenku nasadenú na prvej (lebo by to bolo divné vyjsť s ňou v ruke) tak som sa pobrala naspäť na moje lehno alias posteľ.

Keď si konečne vybalil všetky veci a tašky schoval do skrine, tak si sadol na svoju posteľ rovno oproti mne a povedal : ,,Tak odznova. Ahoj ja som Erik."
,,Miša."