Až po uši

Nekonečne nudný a dlhý zápis

Horor. Horor. Horor. Toto si opakujem stále dookola ako svoju mantru a snažím sa nezblázniť. Ako mi toto mohli urobiť? Ako? To ma až tak strašne nenávidia ?

Vietor ku mne dovial zapatrošenú brožúrku. Tipujem, že je to rodiny od vedľa, lebo tam stoja a jojkajú typu : och odfúklo brožúrku, nájdite mi ju, alebo nemala som to ešte preštudované.

Len som ju zdvihla, lišiacky sa usmiala, otočila sa im chrbtom a rozložila tú nudnú vecičku, ktorú tu budem asi čítať dookola aby som sa nezbláznila. Asi vám neprídem moc na typ sčítaného človeka ale opak je pravdou. Alebo ako by moja úžasná mama  (čo ma sem nasilu dostala) povedala : Tichá voda brehy myje.

Stojím tu s nimi ako taký pako. Oni sú vyškerení ako slniečka a ja stále odúvam ústa a snažím sa obočím spraviť písmeno V. Počkať ! Nespravia sa mi z toho vrásky? Čo ak áno? Nechcem v štyridsiatke vyzerať ako taká korytnačka. ( Veď poznáte také tetuly čo majú neuveriteľne moc vráskavú tvár a úzke pery ? Ja ich volám, že vyzerajú ako korytnačka.)  Radšej teda vymením mračenie sa za poriadne nasratý postoj. Ruky si na bruchu prekrížim, zhrbím sa, postavím sa na jednu nohu a druhú mám tak pozvoľne uloženú vedľa seba.

,,Miša! Koľko krát som ti hovorila, že sa nemáš hrbiť. Vieš ako budeš potom vyzerať ?" Povedala a začala trapošiť. Skúšala sa hrbiť, ale ona to nevie tak ako ja. Toto jej ozaj nevyšlo, iba čo strápnila seba a čo je najhoršie aj mňa. Ale späť k tej brožúrke. Dozvedela som sa, že tento nekonečne prekliaty tábor je moja nočná mora. Ako som na to prišla? Takže začneme pekne od začiatku.

1.Tábor pre deti od 11 rokov do 16.

2.Pláva sa 2x denne s inštruktormi.

3.Každý večer sú tu nejaké trápne hry.

4.Na izbe sme po troch.

Mohla by som pokračovať ďalej v nevýhodách tohto tábora, ale to by som tu bola asi dva mesiace. Takže momentálne je môj pohľad na vec takýto. Sú tu samé malé otravné deti a ja medzi nimi vyzerám ako prerastená školáčka, ktorá zablúdila o tábor vedľa. Ako už ste si určite stihli všimnúť, tak neznášam plávanie a tu sa pláva dva razy do dňa. Chcete aby ma tu vykotilo? Mimochodom už sa neuveriteľne ,,teším,, na ten trápny večerný program, kde budú určite nejaké tančeky a pokriky. Proste úplná švanda. Jak doma. A posledná vec tá najhoršia, že sme na izbe po troch. Už si to viem živo predstaviť ako ku mne dajú nejakú jedenástku s plyšákmi my little pony a vo vlasoch bude nosiť dúhovú čelenku. Nehovorím, že ja doma nemám na posteli plyšákov . Mám, ale neberiem si ich všade kam sa pohnem. Sú len tak na ozdobu, alebo keď mi je smutno na mojkanie. Ale v prvom rade na ozdobu.

Rodičia už prešľapujú z nohy na nohu a nemôžu sa dočkať, keby odídu . Mňa tu nechajú v tomto cvokhause a spokojne s dušou na mieste odfrčia domov. Mám to ja ale podarených rodičov.

Zápis prebiehal nasledovne. Povedala som meno a vek, iba vytreštili oči a spýtali sa ako keby už nemám dostatočne podkopané sebavedomie : ,, Toľko rokov? Tak ty musíš mať hrozne rada plávanie. " Skoro ma zas vystrelo. Od toľkých vecí čo ma tu môže vystrieť prídem domov narovnaná ako lata.

Potom som sa vybrala na izbu, že sa tam zašijem a dokým pre mňa neprídu, tak nevyleziem.

,,Miška a rozlúčiť sa nič?" začal milým hlasom otec. Najradšej by som sa otočila chrbtom a pokračovala v ceste, ale už som videla ako sa mame do očí tlačia slzy, tak som prišla k nim, objala ich a povedala im, že ich mám rada. Ale to nemení nič na tom, že som na nich poriadne naštvaná za to že ma sem dotlačili. Aspoň nech si môj brat užije .

Na izbu som aj po zdržaní rodičmi prišla prvá, tak som si mohla vybrať posteľ. Aspoň niečo. Takže mám na výber pri veľkom slnečnom okne s pekným výhľadom, alebo pri starej zle omaľovanej stene. Asi vám je jasné, ktorú možnosť som si vybrala. Kufor som hodila pod a seba na posteľ. Veci si nebudem vybaľovať. Načo. Aby mi niekto snoril vo veciach? Ani nápad.

Ako som sa tak obzerala po izbe, tak mi prišla celkom dobre zariadná. Posteľ sa mi páčila, lebo bola dosť vysoká, široká a pohodlná. Nemali sme čisto paplón a podušku, ale pekne to bolo všetko zastlané na dotyk príjemnou dekou. Nočný stolík bol malý, ale hlavné je, že na ňom bola lampa a na stene visel obraz mora. Veď čo iné by som čakala. Najviac zo všetkého sa mi páčila moja široká posteľ a veľké okno, cez ktoré išlo veľa svetla.

Neprešlo ani dvadsať minút a ja už som pomaly zaspávala, čo ma toľké šoky za dneska unavili a už ma volali na obed. Najradšej by som sa im na ten obed vykašľala a spala ďalej, ale bola som hladná ako vlk.

Zistila som, že všetky izby sú už plné dvanástiek a dvanástinkov (tak som nazvala chalanov čo majú dvanásť ) , len ja mám to ukrutné šťastie, že som sama. Vraj mal niekto ešte prísť, ale neprišiel a dúfam, že ani nepríde.

Na dnešné popoludnie sme mali voľno, tak som sa zvalila na posteľ a začala čítať. Našťastie som si priniesla dve zo svojich kníh, čo som už čítala, ale nikdy ma neomrzí ich čítať odznova. Milujem Greena a jeho knihy ma dokážu vždy prekvapkať či už v zvláštnych prirovnaniach, v slede deja... Milujem jeho tvorbu a je to môj vzor. Raz by som chcela napísať knihu, čo sa mu bude rovnať , ale nedávam tomu veľké šance, lebo doteraz to boli úplne prepadáky. Keď som dostala nejaký nápad, čo sa mi pozdával a dala ho na papier, tak som si myslela že áno toto bude ono. Toto je ten príbeh, čo ma preslávi. Ale potom mi hrebienok klesol, lebo som otvorila Greena a zistila, že mu to nesiaha ani po päty.

Tak a je tu konečne nová časť. Keďže som už dopísala dievča z ulice, tak sa teraz budem venovať tomuto príbehu. Je to síce úplne odlišné, ale dúfam, že sa vám to bude páčiť. :D