Až po uši

Supertajná párty

Táto časť je venovaná SasaRusnakova

Znova ráno, skoro také ako každé iné, len pozmenené o jednu dosť veľkú a podstatnú nepríjemnosť. Začína ešte len druhý týždeň tábora, vode konečne prichádzam na chuť a Erik má problém s otcom.

Zobudil ma znova ten istý otravný zvuk Erikovho zvonenia. Nezobudilo by ho asi ani keby traktory padali, tak som si povedala, že to zruším a spíme ďalej. No na displeji znova svietilo to meno a ja som nevedela čo spraviť. Hovoril mi o jeho konfliktoch s otcom, tak som ho radšej zobudila, nech si to s ním vydiskutuje sám.
Natiahla som ruku, strhla paplón a pomykala spiacu motanicu rúk a nôh.
,,Erik, vstávaj, volá ti otec."
To ho tak prebralo, že vyletel z postele a poobzeral sa po izbe.
,,Kde?"
,,Nikde, ale volá ti," jeho prekvapený výraz sa na stotinu zmenil na strach a potom zastavil na hneve.
,,Si myslí, že mu to zdvihnem? To je debil."
,,Nemal by si sa s ním porozprávať?"
,,Nie, my sa nikdy nerozprávame. Buď ziape on, alebo ja. Ľahké ako facka. S ním sa nemusíš pokúšať ani len prísť do styku. Večne, keď ma nechal doma samého, som bol úplne v pohode a v tom momente ako prišiel sa moja idylka zmenila na peklo. On je proste chorý. Jeho nezmyselné názory, ktoré si natlačil do hlavy a snaží sa ich vnútiť aj mne, výbuchy hnevu a rôzne ďalšie, to sú znaky nejakej mentálnej choroby. Ale čo je najzaujímavejšie, že tá choroba ho chytá jedine pri mne."
,,Ja viem, že sa na seba s otcom nepozeráte práve cez ružové okuliare, ale mali by ste si to nejako vyriešiť. Predsa len nemáš osemnásť, takže to s ním budeš musieť vydržať ďalších pár rokov."
,,O tomto sa nechcem baviť. Nekazme si deň."
Mali sme ešte asi hodinu čas, kým nás prídu zobudiť. Erik zaliezol do kúpelne a ja som zostala sama v izbe. Zobrala som mobil, slúchadlá a naladila stanicu, ktorá sa dala počúvať a nechrčala jak kamarátkin kocúr.

Plávanie prebehlo celkom normálne. Dnes som dostala len dva štuchance a Puška ma dokonca pochválila, že sa zlepšujem. Na obede pri našom stole panovala tichá atmosféra. Erik vidličkou prehŕňal jedlo z jedného kraja na druhý, mne moc do reči nebolo a ostatní mali prácu s vlastným obedom.
,,Je ti niečo?" Adresovala som otázku Erikovi.
,,Mmm," zamyslel sa, ,,nie." Vedela som, že sa niečo deje, ale nechcela som to riešiť pred všetkými. Na teraz som to radšej nechala tak.
Po poobedňajšom plávaní som si dôkladne umyla vlasy, fénovala a zaplietla do rybacieho vrkoča. Erik stále nebol na izbe, tak som mu nechala odkaz, že idem na strom a beriem zo sebou Appyho. Aspoň niekto z nás doch je tu taký milý a dobrosrdečný,  že dá vedieť kde sa práve nachádza.

Vykračovala som si so špinavými teniskami a vodítkom pre Appyho v ruke smerom k stromu, ale cesta neprebiehala presne podľa mojich predstáv.  Už sme boli ďaleko od budovy, kde sme ubytovaní, tak som si dovolila oslobodiť psa od otravného obojka. Celý natešený s jazykom von z papule behal kade, tade po kríkoch a naháňal všetko, čo sa pohlo.
,,Michaela!" kričal niekto. Trhlo mnou a úplne pomaly som začala otáčať hlavu k miestu, odkiaľ prichádzal známy, prísny hlas. Bola to Puškina najlepšia kamarátka a zároveň kolegyňa inštruktorka Štvorky. Obojok, ktorý sa mi v tom momente zdal ale tristokrát omotaný okolo ruky som začala nenápadne dávať dolu.
,,Áno?" ohlásila som sa.
,,Idem k tebe počkaj!"
Valila sa ku mne rýchlosťou svetla a nič iné mi nezostávalo, len šklbnúť obojkom a dúfať, že si nič nevšimne.
,,Čo to spadlo?"
No a už som v úplných sračkách. A čo je najhoršie, tak som v tom nie som sama. Erik pôjde dolu vodou pekne so mnou. Načo som len toho psa brala?
,, Neviem, niečo sa mi zo zeme nalepilo na nohu a snažila som sa to dostať dolu." Povedala som a pozrela na Appyho vodítko ležiace v tráve.
,,Aha no dobre. Mohla by som ťa o niečo poprosiť? Vyzeráš ako celkom múdre a zodpovedné dievča." No múdra asi moc nie, keď som so sebou brala psa a skoro si mi ho našla.
,,Áno mohla, len mi povedzte čo mám spraviť."
,,Dnes večer je taká neohlásená diskotéka a potrebujeme pomôcť s výzdobou a tak."
,,Áno jasné, pomôžem vám, len mi povedzte kde a kedy." Doma som neznášala keď mi mama dala za úlohu dala prestrieť sviatočný stôl alebo také veci. Ale tu je všetko lepšie než nuda.
,,No veď budeš len ozdobovať stoly, nafukovať balóniky, nosiť na stôl malé občerstvenie a také veci." Povedala a začala z najbližšieho stromu trhať lístky a púšťať ich po jednom na zem. Appy bol už celkom dlho preč a modlila som sa aby teraz nevyletel z kríkov ako gáfor a nezačal naháňať padajúce listy.
,,Balóniky si vypýtaj od pani Hlaváčikovej , tá má na starosti výzdobu. Mala by ti dať okolo štyridsať balónov, tak až chceš, môžeš si niekoho zavolať na pomoc. Občerstvenie majú na starosti pani kuchárky, takže asi pripravili zopár druhov koláča a nejaké praclíky, myslím si, že budeš podávať na stôl tanieriky. Potom tak normálne, veď vieš, nech je na každom aspoň jeden. Párty bude začínať okolo ôsmej večer, takže keď dopripravuješ všetky veci, ponafukuješ balóniky a bude všetko pripravené tak jak má, potom pôjdeš všetkých zavolať nech prídu do hlavnej budovy, že ich tam čaká prekvapenie. A nie aby si im povedala dopredu, že ich čaká párty! Nech sú pekne všetci prekvapený."
Kto je do čerta tá pani Hlaváčiková? Bože nech už sa konečne vykecá! Lebo keď ten pes dobehne tak aj zabudne na nejakú párty a hlavná téma večera bude: ako čo najrýchlejšie zbaliť izbu číslo deväť (čo sme my).
,,Na internete a ani v brožúrke nenájdete nič o párty, lebo je to tajná tradícia. Robíme to každý turnus a deti z toho vždy priam šalejú. Zabávajú sa, tancujú, skáču do toho ešte stíhajú aj jesť," na chvíľu sa zamyslela, ,,to asi preto sa nájde vždy niekto kto to preženie a potom spraví robotu upratovačka. Vieš čo tým myslím."
,,Áno ja prídem aj pomôžem, len mi prosím vás konečne povedzte kde, kedy a u koho sa mám hlásiť."
Inštruktorka Štvorky sa pozrela na hodinky a povedala ,,teraz je päť, takže asi stačí keď sa o šiestej prídeš do hlavnej budovy a povieš, že ideš pomáhať. Ony už budú vedieť. Ja už musím ísť, takže vidíme sa večer."
Myslela som, že na mieste zošaliem. Toľko tu obkecávať jednu párty, keď tu niekde behá voľne pustený besný pes, a ja ho musím do hodiny nájsť.

Najprv som sa pokúšala napodobniť Erikov pisk, ale keďže pískať neviem, tak to dopadlo dosť na hovno. Ako druhú metódu na nalákanie Appyho som zvolila volanie na mačky, lebo Erik spomínal, že občas aj na to reaguje. Chodila som tam ako taký šialenec a dokola volala: Tssc ccc.
Keď som to po desiatich minútach vzdala a trucovito si sadla na zem, tak Appy dobehol s niečím v papuli a ja som sa mu to snažila vybrať, čo som nemala robiť. Najprv mi skoro odhryzol ruku a keď to po ďalších piatich minútach konečne pustil, tak som skoro skolabovala, lebo som zistila že to bola myšacia zdochlina.

Na izbu som sa dokydala s nervami na kraji a išla som rovno do sprchy. Nemohla som sa zbaviť pocitu, že som sa dotkla mŕtvej myši. Kým som bola hotová, tak bolo skoro šesť, čo znamenalo, že idem chystať tú úžasnú preslávenú párty.
,,A ty kde si?" vyletel na mňa Erik hneď z príchodu. ,,Našiel som si odkaz a išiel som za tebou a teba nikde. Len čo som sa vytočil a nič z toho."
,,Ty si sa vytočil? To ja by som mala byť nasratá a ver mi, že som dostatočne. Tak prosím ťa nepridávaj mi, lebo uvidíš ten rachot čo s tebou narobím."
,,Mohol by som vedieť, kvôli čomu si ty taká naštvaná? To ja som sa zbytočne prehnal k stromu a teba nikde."
,,Veď ja som na ten strom išla. Lenže po ceste ma stretla tvoja inštruktorka a nemohla dokecať. Skoro mi psa našla a z toho by som mala nemalé problémy o čom dobre vieš."
,,Akože pŕŕ. Čo?"
,,No nič ty dilino" zakončila hádku a buchla dverami. Momentálne kvôli nemu fajnovo meškám takže sa teším na világoš od Hlaváčikovej. Zastavila som sa na informáciach a spýtala sa, kde by som mohla nájsť pani Hlaváčikovú. Netušila som kto to je, ale dúfala som, že ju nájdem čím skôr, lebo moje meškanie už nebolo len tak zanedbateľné. Pani z informácii ma poslala na opačný koniec budovy kde sa mala konať tá "úžasná" párty. Namiesto pani Hlaváčikovej som našla len Pušku, ktorá nasrdene sedela na stoličke a fúkala balóny. Chcela som sa spýtať, kde nájdem pani Hlaváčikovú, ale nezmohla som sa na nič iné okrem hlbokého vzdychu.
,,No poď Michaela, už na teba čakám. Aby som tu sama fúkala balóny. Najlepšie keď mi niekto povie: áno vybavím to alebo jasné niekoho ti zoženiem, a potom príde jedna osoba, ktorá aj tak polhodinu mešká. Toto je život. Mohla som sa radšej vydať a nechať tú blbú školu...."
Toto asi nebolo pre moje uši. Tak som sa radšej posadila a fúkala balóny s ňou. Boli sme tam ako také dve staré tetuly bez manželov, zhrbené, strapaté s kruhmi pod očami, obe vytočené a nechcem radšej hľadať ďalšie podobnosti medzi mnou a Hlaváčikovou alias Puškou.