Až po uši

Tajomstvá

,,Pssstt," zobudila som sa na divný zvuk asi uprostred noci. Nevedela som čo to, ale automaticky som pozrela smerom na Erika a tak našla pôvodcu tých zvukov.
,, Hráš sa na nepodareného hada, alebo sa len moc nudíš? ". Môj ostrovtip je nepriehliadnuteľný. Veď načo ma budí? Spím.

,,Chcel som ti len povedať ako to je so mnou a mojou rodinou. Možno by si ma práve ty dokázala pochopiť."

To ma dostalo, lebo som myslela, že po tom mojom sťažovaní na rodičov si o mne bude myslieť... ani vlastne neviem čo by si myslel, ale to už nebudem riešiť lebo si nemyslí.

,,Ale ak tu nechceš počúvať skazený život jedného chalana, ktorý sa má chuť niekomu zdôveriť, tak nemusíš. Až chceš tak si choď znova ľahnúť. Už nebudem rušiť. Sľubujem. "
,,Ale nie," povedala som z fleku, ,,zaujíma ma to."
,,Nechcem to kričať na celú izbu. Je to pre mňa dôverné a veľmi osobné. Poď sem," povedal a ukázal na miesto vedľa seba.
Dobrá zámienka, že sa nechce rozbľakovať na celú izbu a pri tom si ma dostane do svojej postele. Ale čo už, zasadla som blízko neho a sústredila naňho svoje okále.

,,No, neviem kde začať. Je toho trocha dosť. Nevadí ?"
,,Ty sa ma stále pokúšaš odhovoriť od toho, aby som si ťa vypočula."
,,Dobre, dobre, ale keď ťa budem nudiť, tak ma hneď stopni."
,,Jasné, ale už začni, lebo tu budeme do zajtra."
,,Od mala sme boli s bratom rozdelený. Nie tak, že by sme spolu nebývali, ale boli u nás akoby dva tábory. Otec+jeho obľúbený synček a mama+jej malý anjelik ."
,,A ty si bol ten jej anjelik, že ?"
,,Áno, bol."
Zas som to prepískla s tou jeho matkou. Je vidno, že ju mal nadovšetko rád, lebo zostal taký smutný a ten kukuč čo na mňa hodil. Keby nesedím, tak by sa mi podlomili kolená a začala by som ho brať ako malinké zlaté šteniatko s veľkými smutnými očami, ale nemôžem, lebo na to tu je Appy.
,,Pokračuj prosím."
,,No mama s otcom nevychádzala najsamlepšie, ale dalo sa . Pár rázy za rok si skočili do vlasov, ale inač to boli také normálne typické manželské hádky. Raz mali svoje lepšie obdobie, potom horšie a tak sa to striedalo. Ja som sa od mala venoval plávaniu, lebo mama bola zamlada profesionálna plavkyňa, ale keď stretla tatka,tak sa vyprdla na plávanie a rašej sa s ním. Začala normálne pracovať ako predavačka v obchode a potom si nedali pozor a prišli sme my. Dvojičky. Tak narýchlo postavili domček a žili štastne až do smrti. "
,,Hej nerob si prdel a pokračuj. Inak vieš čo? Páči sa mi s akou ľahkosťou to berieš. Veď život si treba užívať."
,,Ok teda, ale potom sa mi o šesdesiat rokov nesťažuj, ak spolu budeme ešte v kontakte, že si svoj život prežila s márnosťou a závislosťou na oblečení. Teraz ma nechaj pokračovať v mojom monológu. Môj brat bol moje dvojča, takže sa dalo predpokladať, že som s ním vychádzal dobre. Rozumeli sme si bez toho, aby sme povedali čo i len slovo. Ani nevieš ako sme sa spolu dokázali zabaviť. Keď som bol s ním , tak som sa cítil ako on. Ako keby sme boli jedno telo a jedna duša . To isté cítim aj s tebou, preto mi ho neuveriteľne pripomínaš."

Tak toto sa mi nejak nepozdáva . Moc minulého času.

,,Chodil na tenis, lebo ako to už býva, špotrovec sa zamiluje len do špotovkyne, ktorá má namakané telo do posledného ohybu tela. Otec je tenista a tak k tomu viedol aj svojho obľúbenca, môjho brata. Tomu sa skvele darilo, viac ráz sa prebojoval na vysoké stupienky. Bol ozaj dobrý. Otec neuznával plávanie ako šport pre chlapa a tak sa naplno venoval jemu a na mňa mu nezostalo milého slova. Jedinú vetu, čo som od neho počul asi každý deň bola: ,Dones mi pivo.' Bratovi sa venoval do poslednej minúty. Od úst by si odtrhol pre svojho prvorodeného. A to sa narodil len o dve minúty skôr. Ja som a cítil ako bezcenný. Najhoršie na tom všetkom bolo, že sa mi nejak extra v tom plávaní nedarilo. Zato brat v tenise exceloval a chodil po krajinách, kde hral zápasy s ozajstnými mladými tenisovými hviezdami.
Raz som sa s tímom konečne prebojoval na nejakú lepšiu súťaž, čo brata a mamu ako plavkyňu nadchlo. Lukáš sa teda pobral domov a kôli mne neodohral jeden zápas. Tatko sa kôli tomu neuveriteľne sral, ale bratovi to bolo jedno.
Už sme dorazili na miesto, kde sa mala súťaž konať a ja som ako úplny dilino zistil, že nemám predpísaný úbor. Všetci v tíme mali mať oblečené tie isté plavky, ktoré sme si zvlášť kupovali na túto udalosť. Ja som ich pravdaže nechal doma a tak mama sadla s bratom naspäť do auta... a už som ich nevidel. "

Rozplakal sa tam predo mnou a ja som zostala v pomykove. Prisunula som sa bližšie a hladila ho po chrbte, aby sa mu uľavilo.

,, Mama sa kôli mojim sprostým zasraným jeblinovským plavkám ponáhľala a nevšimla si auto v protismere, keď obiehhala podľa predpisov šoférujúceho vodiča pred ňou. Zrazili sa a (smrk) bola na mieste mŕtva. Bratovi zavolali záchranku, ale počas prevozu im odišiel. Kôli mne (smrk), všetko je to len kôli mne. Ja som nakoniec ani nesúťažil, lebo som nemal plavky. Nevedel som čo sa stalo, tak som si sadol do šatne a smoklil som nad premrhanou šancou uspieť. Ale potom prišla nejaká žena do súcitom na tvári a oznámila mi ,že (smrk) mama s Lukášom sú mŕtvy. Až vtedy som dostal dôvod na plakanie. Rozreval som sa ako malý a nemohol som dýchať. Tá žena, čo mi volala záchranku, zostala pri mne aj v nemocnici, dokým mi nepichli niečo na ukľudnenie. Plúca nemali počas môjho záchvatu plaču dostatok kyslíka a tak som sa skoro zadusil.
Po dni v nemocnici som bol kompletne dezorientovaný a nevedel som či sú naozaj mŕtvy, alebo som si to len vymyslel. Moja obava, že je to skutočné sa potvrdila až na pohrebe, kde som si to uvedomil (smrk). Je mi za nimi tak strašne smutno . To všetko kôli mne. To ja som zabil vlastnú matku a dvojča. Ja . Som vrah."

Rozvzlykal sa a ja som ho objala. Vďačne prijal moje objatie a zadrapil sa mi rukami do chrbta v silnom zovretí.

,,Vtedy sa môj otec so mnou na týždeň nerozprával. Bol som úplne mimo a jeho postoj ku mne to ešte zhoršoval. Na konci siedmeho dňa ničnehovorenia mi vynadal do debilov ,zasraných šteniat, kriplov a vrahov rodiny . Obvinil ma, že som zabil mamu a brata a mal pravdu. Mal pravdu. To je na tom najhoršie. Stratil svoju milovanú manželku a obľúbeného syna, ktorý bol megaúspešný," hovoril mi do pleca. ,,Nakoniec ma obvinil z toho, že som to spravil naschvál, lebo Lukáš ma zakrýval svojou slávou. Ja aby som zabil svojho brata a mamu zo žiarlivosti? Poznal ma ten človek vôbec? Toto mu v živote neodpustím a ani sebe. Preto som sa prihlásil na box. Potreboval som zo seba dostať všetkú zlú energiu, ktorá sa vo mne nahromaždila za tie mesiace. Otec si myslel, žd si užívam voľný čas boxom, ale ja som ten čas len zabíjal, lebo každá minúta niečnerobenia mi prišla nekonečná. Stále dookola som na nich myslel. Potreboval som nájsť ten svoj vnútorný pokoj, ktorý som si vyboxoval. Teraz ma môj hnev dostal na vysoké postavenie v boxe. Nie som najlepší na Slovensku, ale som niekde medzi. Vždy ako vstupujem do ringu tak sa teším ako mi dá niekto poriadne do nosa . Veď si to zaslúžim. Za to, čo som spravil svojej rodine. Raz som sa chcel nechať zbiť na smrť, aby som zadosťučinil ich smrť, ale rozhodca sa zapojol do deja a stopol súpera skôr ako stihla duša navždy opustiť telo. Telesne som na tom bol príšerne, ale psychicky mi to prospelo."

Stále plakal a chrbát som už mala mokrý od jeho sĺz, ale stále ma držal v pevnom objatí. Ani neviem, čo by som ho chcela vidieť, takého zruinivaného, tak som spokojme zostala v tej iste polohe. Nevidím predsa každý deň niekoho s podobne ťažkým osudom. Myslím si o sebe, že som moc precitlivelá a zrútila by som sa aj ja už pri pohľade na jeho utrápenú tvár.

,,Odvtedy som v tej plavárni nebol. Nikdy som už nebol v bazéne. Aj včera som sa len pozeral, ale neodvážil sa namočiť. Povedal som si, že to spravím pre mamu a pôjdem do tohto tábora, kde opäť začnem plávať. Ja viem, že sa správam ako jedno malé usmoklené decko, ale tak to cítim."

Jeho zovretie povolilo a na chrbte kde mal predchvíľou svoje ruky som pocítila chlad.

,,Ďakujem, že si si ma vypočula a vlastne ani neviem, prečo som ti to hovoril. Stále mám z toho také zmiešané pocity. "
,,Neľutuj to. Celkom si mi otvoril oči a som rada, že som ti mohla pomôcť. Dúfam, že sa ti aspoň trochu uľavilo," povedala som dospelácky.

Slzy ho zmohli a tak sa natiahol na posteľ. Ja som očami pozrela na hodiny a bolo ešte len štvrť na jedenásť, takže ma nebudil uprostred noci ale okolo trištvrte na desať. Natiahla som sa tam k nemu a započúvala sa do jeho spomaľujúceho sa dychu.