Puto

1.

Anna

Budím sa na zvuk vychádzajúci z kávovaru. Niekto je v mojej kuchyni. A ja som nahá. Rozlepím oči a rýchlo sa snažím spomenúť si, ako skončil včerajší večer. Obvyklý scenár. Tanec, drinky, niečí jazyk v mojich ústach... Viac nestihnem.

"Už si hore, Anna?" vo dverách do spálne vidím stáť nejakého muža. Vôbec sa mi nezdá povedomý, nie ešte že by som si pamätala jeho meno.

"Uhm," hlesnem iba. Hlavou sa mi prevalí vlna bolesti a narazí mi do spánku. 

Sledujem, ako ide ku mne, oblečený v tmavomodrých upnutých boxerkách, so šálkou kávy v ruke. Zaostrujem na neho prižmúrenými očami. Je vysoký, blond, má dokonale vyšportovanú postavu, ktorú očividne rád vystavuje na obdiv. Celú pravú ruku má potetovanú.

Hm. Vyzerá dobre. A vyzerá presne ako typ muža, ktorý po rušnej noci v klube zvykne skončiť v mojej posteli. To som si nedávno hovorila, aký je už nudný tento stereotyp. Okrem toho som najradšej, ak sa zobudím sama. Tento sa ale netvári, že by sa chystal odísť. S úsmevom mi podáva šálku s kávou. Až teraz z blízka vidím, že musí byť odo mňa o dosť mladší.

"No do pekla, dúfam, že si už maturoval," vypadne zo mňa.

Kútik pier sa mu zvlní do úškrnu. "Som na výške, druhý ročník."

"Asi by som mala byť polichotená, že som v tridsiatke zbalila odrasteného pubertiaka," povzdychnem si.

"To ja som zbalil teba," venuje mi ďaľší úškrn.

Ani ma to neprekvapuje. Pretože to ja sa ešte stále správam ako pubertiačka, čo si užíva život bez akýchkoľvek záväzkov.

Sedím v posteli zakrútená do tenkej prikrývky a pijem bez reptania strašne presladenú kávu. On zo mňa nespúšťa oči. Vidím, že by sa ma najradšej dotkol, ale nemá toľko odvahy. Našťastie. Lebo ja stále netuším ani ako sa volá a nemienim to zisťovať.

"Mal by si už ísť," pozriem mu priamo do očí. Na ranné nežnosti vôbec nemám náladu. Ale snažím sa byť slušná. Nie vždy sa mi to v živote darí.

"Myslel som..." mladík sediaci oproti mne sa tvári zmätene. Ani nechcem vedieť, čo si myslel. Tvárim sa nekompromisne. Napokon sklamane vstane, vezme si svoje veci a o chvíľu už počujem zatvárajúce sa bytové dvere.

Unavene sa zveziem späť do postele. Čo je to s tou dnešnou mládežou? To vážne nepoznajú základné pravidlá známostí na jednu noc? A čo je vlastne dnes za deň? Skontrolujem svoj mobil a zistím, že štvrtok. Pripomienka na jeho displeji mi oznamuje, že ma na poludnie čaká výsluch na polícii. Už druhý za posledných niekoľko týždňov. Asi by som si mala najať právnika.

Nebavia ma tieto buzerácie. Tento krát ide o nejakú bitku na parkovisku pred klubom, ktorý prevádzkujem a o ktorej aj tak nič neviem. Šikanujú ma len preto, lebo im v žalúdku leží môj brat.

Adam podniká vo všetkom možnom, často na hrane zákona, ale ťažkú hlavu si z toho nerobí. Tak prečo by som mala ja? Odkedy si pamätám, kšeftoval s kadečím a tak sa skoro dostal do hľadáčika mužov zákona. 

Ale inak to nešlo. Väčšiu časť detstva sme prežili bez rodičov, jednou nohou na ulici. Ako starší brat sa o mňa staral, ako vedel. Za to mu budem zaviazaná do konca života. Len jemu vďačím za to, kde som dnes. Že žijem život, aký som vždy chcela. Že mám všade otvorené dvere dokorán. Že sa nemusím báť nikoho a ničoho, lebo všetci ostatní majú strach z neho.

Automaticky zvlečiem sivobiele posteľné obliečky a odnesiem ich do kúpeľne. V zrkadle ma víta unavená, napriek tomu pekná tvár. Mám dve hodiny na to, aby som zo seba urobila ľudskú bytosť. Rýchlo sa osprchujem.