Puto

13.

Marco

"Ja toho Nicka asi zabijem," zašepká mi Anna do pier.

Niekto klope na dvere, ale my sme sa z miesta, kde stojíme, nepohli ani o milimeter. Chcem sa odtiahnuť, ale ona mi to nedovolí. Viac nenamietam. Užívam si jej teplé telo vo svojom náručí, jemné dlhé vlasy štekliace moje ruky a mäkké pery, ktoré s entuziazmom vítajú každý ďaľší bozk.

"Choď preč, Nicky! Ak si niečo zabudol, povieme si to zajtra, teraz nie je vhodná doba," zvolá Anna a chichoce sa pritom.

"Možno mi len zabudol niečo povedať," šepne, hľadiac mi pritom uprene na pery.

Možno je to niečo naliehavé. A možno je to znamenie, že toto celé je zlý nápad.

Ozve sa rana. Anna sa ku mne inštinktívne pritisne a ja zas chmatnem po mieste, kde nosievam služobnú zbraň a kde nenahmatám vôbec nič, pretože ju nemám pri sebe.

Vo dverách stojí Wagner, za ním sa týčia dve gorily. Keby sa dalo pohľadom zabíjať, sme už obaja po smrti.

"Ty si mi rozbil dvere?" hlesne Anna neveriacky.

Wagner ju úplne odignoruje. Prstom ukáže na mňa.

"Ty, vypadni od nej!"

Rád by som, ale Anna ma drží za zápästie tak silno, až mám pocit, že mi zablokovala krvný obeh. Jeden z Wagnerových mužov vytiahne revolver a s úškrnom na mňa namieri. To myslí vážne? Okamžite Annu od seba odstrčím a zdvihnem obe ruky nad hlavu.

"Len pokojne, nie som ozbrojený," oznamujem mu vyrovnaným hlasom, ale pochybujem, že ho to zaujíma.

"Čo to má znamenať, Adam?!" zvrieskne Anna rozhorčene. Hneď, ako sa k nemu priblíži, schmatne ju za rameno a postrčí ku gauču tak silno, až pristane na zadku a takmer stratí rovnováhu.

"Hej!" ozvem sa, ale urobím len jeden krok smerom k nej spomenúc si, že som v hľadáčiku držiteľa strelnej zbrane.

"Čo má toto znamenať?! Vždy mi bolo jedno, s kým sa válaš, no toto si fakt prehnala!" precedí hrozivo cez zuby Wagner.

"Ako sa to so mnou rozprávaš?" pípne Anna zhrozene.

"Už mám toho plné zuby! Urobil som pre teba všetko, postaral som sa, aby ti nič nechýbalo a ty sa mi takto odvďačíš?!"

"O nič som ťa neprosila!"

"A čo by si robila? Bola by si už pod zemou alebo by si niekde šľapala."

Anna stíchne a pomaly vydýchne.

"Bola si najlákavejším terčom v celej štvrti, len raz som nedal pozor a ako si dopadla?"

"Prestaň s tým," hľadí na neho Anna ublížene.

"Ty to nechápeš? Jemu ide iba o mňa," kývne smerom ku mne. Anna sa na mňa nepozrie. Uprene hľadí na nejaký bod na koberci pod konferenčným stolíkom.

"Vždy išlo o mňa! Ty si len moja sestra," pokračuje Wagner vo svojom monológu, pričom slovo LEN náležite zvýrazní. Začína mi byť jasné, že nie je celkom pri zmysloch. Neviem, čo si dal, ale situáciu to ešte zhoršuje.

"Myslíš si, že si strašne šikovná? Nie je zvláštne, že tvoj klub je jediný v okolí? To ja som sa postaral o to, aby si nemala prakticky žiadnu konkurenciu!"

Wagner sa na chvíľu odmlčí a pohľad mu padne na roztápajúcu sa zmrzlinu na dezertných tanierikoch.

"Nemôžem uveriť, že si taká sprostá," hlesne a pokrúti hlavou. Potom svoju pozornosť presunie na mňa.
"Poďme vybaviť, čo treba," zasyčí.

"Neubližuj mu," ozve sa jeho sestra.

"My dvaja si to ešte vydiskutujeme neskôr," otočí sa na ňu a potom kývne hlavou prikazujúc svojim ľuďom, aby ma odviedli von z bytu. Jeden z nich ma prehľadá. Anna vyskočí na nohy ale naznačím jej, aby to nechala tak a ostala, kde je, pretože by to len zhoršila.

Prejdeme cez vyrazené dvere na chodbu a potom do výťahu. Vezieme sa do podzemnej garáže. Zvažujem svoje možnosti, úprimne si priznám, že za toto všetko si môžem sám. Za celú svoju kariéru som nikdy neurobil žiadnu chybu. Obetoval som práci všetko, voľný čas, víkendy, manželstvo. Teraz som celé svoje úsilie vyhodil von oknom a ešte som mu aj zamával. Stačila k tomu jedna malá drzá blondína.

V garáži ma napchajú do auta a vezú niekam za mesto.

Počas jazdy je ticho, sledujem ubiehajúcu krajinu a rozmýšľam, čo by asi povedala moja exmanželka našej dcére, keby som tento výlet neprežil. Nie sú to veselé myšlienky. Zo zamyslenia ma preberie škrípanie bŕzd. Auto zastane na poľnej ceste medzi poliami.

Keď už stojíme vonku oproti sebe, Wagner si zapáli cigaretu a krabičku ponúkne aj mne. Odmietnem.

"Myslíš si, aký si strašne chytrý, že?" prižmúri oči. "Čudujem sa svojej sestre. Boli tú iní, lepší, bohatší, mladší...." vyratúva. "A prídu ďaľší," dodá ironicky. Má pravdu, tiež nerozumiem tomu, čo na mne vidí.

"Nič medzi nami nie je."

"Čo si potom hľadal v jej byte? Prečo za ňou doliezaš? Vedia o tom tvoji kolegovia?" uškrnie sa a vydýchne cigaretový dym do vzduchu.

Pootvorím ústa, že niečo poviem, ale nakoniec nepoviem vôbec nič. Má pravdu a to ma vytáča. Pôsobím ako totálny amatér, čo ohrozuje vyšetrovanie. Wagner vytiahol na svetlo sveta moje svedomie a to mi napľulo rovno do tváre.

"Myslel som si," pokračuje. "Ja sa len tak niečoho nezľaknem. Môžeš mi behať za zadkom aj so svojimi poskokmi z úradu, koľko len chceš. Veríš tomu, že už mi dýchate na krk, ale ja budem vždy o krok pred vami."

"Prídem na to, kde na úrade sa schováva tá krysa," precedím cez zuby. Teraz Wagner jednoznačne priznal, že má svojho informátora aj u nás.

"Pátraj, pátraj," zasmeje sa, akoby som ho mimoriadne pobavil. "Nebudem sa ti ničím vyhrážať, pretože to nepotrebujem," vyhlási sebavedomo. Naozaj je mimo.

Odhodí cigaretu a priblíži sa ku mne. Inštinktívne chcem urobiť krok späť, ale za mnou stoja jeho dvaja chlapi. Ruky zatnem v päsť.

"Nebudem si s tebou špiniť ruky," uškrnie sa pobavene. "Chcem ti len niečo povedať."

Skôr, ako stihnem zareagovať, ruky mám za chrbtom a Wagner ma svojou päsťou pošle k zemi. V lícnej kosti mi zapulzuje bolesť, ale vzápätí ju prehluší ešte väčšia pod rebrami. Wagner si do mňa totiž ešte kopol.

Stočím sa do klbka a rozkašlem sa od prachu, ktorého som sa nadýchol.

"To by sme mali," začujem niekoľko centimetrov od svojho ucha.

"A čo Anna?" vydýchnem trhane.

"Nemaj obavy, nikdy by som jej neskrivil vlas na hlave. Je to predsa moja sestra," odvetí neprirodzene medovým hlasom.

Ešte ma potľapká po pleci, zdvihne sa a nastúpi do auta. Pomaly sa nadýchnem a započúvam sa do zvuku motora vzďaľujúceho sa auta. Posadím sa a dotknem sa zraneného miesta na bruchu. Mohlo to dopadnúť oveľa horšie.

Odvlečiem sa k hlavnej ceste a stopnem prvé auto, ktoré smeruje do mesta. Vodič na mňa nepozerá veľmi priateľsky, ale keď mu ukážem svoj služobný preukaz, je ochotný odviezť ma až na ulicu, kde bývam.

Na schodoch vedúcich k domovým dverám sedí Anna v bielych letných šatách na ramienka. Vyzerá ako anjel. Keď ma zbadá, vystrelí zo svojho miesta a hodí sa mi do náručia. Syknem od bolesti a odtlačím ju od seba.

"Tu nie," odpoviem jej ustarostenému pohľadu.

Kráčame do domu a ja už presne viem, čo urobím. Vyhlásenie jej brata, že by jej neublížil, totiž nevyznelo ani trochu presvedčivo.