Puto

17.

Anna

"Jedla si už dnes niečo?" strčí Nick hlavu do dverí.

"Hm," odbijem ho a ďalej sústredene čítam mail od mojej účtovníčky.

"Káva a Redbull sa nepočítajú," podotkne ironicky.

Povzdychnem si. Pravidelná strava nikdy nebola mojou prioritou a posledné dni sa to ešte zhoršilo. Rozhodla som sa, že to len tak nevzdám. Neviem, čo bude, ako dlho sa mi klub podarí udržať a či vôbec. Ale toto je môj život. Nepripúšťam si, čo mi Adam povedal. S prvotným kapitálom mi síce pomohol, ale naozaj som sa tu nadrela. 

Odkedy som sa dozvedela, že po ňom pátra polícia, nemám s Adamom žiadny kontakt. To neznamená, že o neho nemám obavy. Napriek všetkému, stále je to môj jediný žijúci príbuzný. 

"Objednám ti niečo," informuje ma Nick, ako sa rozhodol a zmizne na chodbe. 

Rozhliadnem sa po svojej kancelárii, opriem sa o operadlo pohodlného koženého kresla, v ktorom sedím a usmejem sa. Nie, nevzdávam sa. Práve naopak. Na večer sme zorganizovali najväčšiu párty tohto leta. Podarilo sa mi dotiahnuť k nám dvoch veľmi žiadaných zahraničných DJov, najala som tanečnice a reklamnými plagátmi je oblepené celé mesto. Ak aj mám skončiť, bude to vo veľkom štýle.

Ako som predpokladala, už pred polnocou je klub plný a atmosféra perfektná. Hodlám si dnes zábavu užiť tak, ako to mám vo zvyku, preto som si dala na sebe záležať. Oblečené mám priliehavé lososové minišaty a k tomu sandálky na vysokom podpätku. Vlasy som si upravila do jemných splývajúcich vĺn, výraznejšie som sa nalíčila. V ušiach mám visiace náušnice, ktoré ladia s malou listovou kabelkou. Všetko značkové, samozrejme.

Mia a Nick majú dnes voľno, takže si večer užijeme všetci traja naplno. Tancujeme, smejeme sa a pijeme čokoľvek, na čo si zmyslíme. Som taká vďačná, že ich mám. 

Netrvá však dlho a moja veselosť prechádza do melanchólie. Možno som toho málo vypila. Namierim si to za bar ignorujúc zamračené pohľady obsluhujúceho personálu. Schmatnem fľašu vodky a chystám sa odpiť si z nej, keď ma zozadu objíme čiasi ruka okolo pása a fľašu mi vezme. 

"Bude ti zle," zacítim teplý dych na svojom pravom uchu.

Pootočím hlavu a naskytne sa mi pohľad na Dominikovu ustarostenú tvár. Usmejem sa na neho a on mi úsmev opätuje. Vyvlečiem sa z jeho zovretia, ale chytím ho za ruku a vediem ho do svojej kancelárie. 

"Stalo sa niečo? Si v poriadku?"pýta sa zmätene.

"V najlepšom," odvetím snažiac sa znieť presvedčivo.

Hneď, ako sa za nami zavrú dvere, pritúlim sa k nemu. Okamžite ma pevne objíme. A ja okamžite pocítim, že toto celé je veľmi zlý nápad. Očakávaný pocit úľavy sa nedostavil. Zdvihnem k nemu hlavu a pobozkáme sa. Jeho dotyk je mi cudzí. To je presná definícia toho, čo teraz cítim. Teraz som si to overila aj pri bozku. Nerozumiem tomu. Predtým som takéto veci vôbec neriešila.

"Naozaj sa nič nedeje?" pohladká ma po líci.

"Všetko je OK. Len som rada, že si prišiel," zaklamem. V skutočnosti som rada, že práve nie som sama. Dúfala som, že sa pri ňom rozptýlim inak, ako pri mojich priateľoch, ale sex s ním je to posledné, na čo mám teraz chuť. Pritom je pekný a sexi, a hľadí na mňa s takou oddanosťou, že sa výčitkami svedomia asi o chvíľu zadusím. 

Chopí sa iniciatívy a znovu ma nedočkavo pobozká. Snažím sa, nechám ho, nech ma chvíľu bozkáva, ale našťastie sám pocíti, že dopracovať to do horizontálnej polohy na mojej pohovke, nie je to, po čom túžim.

"Nevadí, ak dnes budeme len tancovať?" spýtam sa medovým hlasom.

Zahryzne si do spodnej pery. "Nie, nevadí."

Dominik pomaly vydýchne a  znovu ma objíme. Viem, že prestať bolo pre neho oveľa ťažšie, ako sa tvári. Je mi ho ľúto. 

"Naozaj sa ti nič nestalo? Nechcem, aby si bola smutná," pošepká.

"Naozaj," usmejem sa na neho a spolu sa vydáme späť na tanečný parket. Náladu mám ale na bode mrazu. Sledujem všetkých tých zabávajúcich sa ľudí okolo, akoby sa ma to netýkalo.

Onedlho si potrebujem odskočiť a keď si na toalete umývam ruky, do dverí vrazí vysmiata Mia. 

"Niekto ťa tu hľadá," veľavýznamne na mňa žmurkne a zmizne na chodbe. Srdce sa mi rozbúcha, až sa musím dlaňou dotknúť svojej hrude. Zvláštna reakcia. S očakávaním vyjdem na chodbu a tam stojí Nick v sprievode jedného z DJov. Prehodíme pár slov, ďakuje za pozvanie a bla bla bla, len sa snažím usmievať, kým nám konečne zamáva na odchod.

"Zotri si to sklamanie z tváre," uškrnie sa Nick.

Pokrútim hlavou, akože neviem o čom hovorí.

"Dnes je predsa tvoj večer, mala by si si ho užiť. Mala by si byť šťastná."

Zahryznem si do pery a sklopím zrak. Nick má pravdu. A on vie, že ju má, lebo keď sa znovu na neho pozriem, usmieva sa od ucha k uchu.

A ja som sa práve rozhodla. "Idem si zavolať taxík."

"Dominikovi to vysvetlím," podotkne.

Bože môj, Dominik. Celkom som na neho zabudla.

"Si najlepší," pobozkám ho na líce a takmer vybehnem zadným východom na parkovisko.

Taxikár na mňa hľadí s pochybnosťami, keď ho navigujem na miesto, kam chcem, aby ma odviezol. Napokon tam dorazíme a ja si vyzujem topánky, pretože ma v nich už bolia nohy. Pouličné osvetlenie síce svieti, ale sotva si vidím pod nohy, preto opatrne našľapujem až k domovým dverám, na ktoré zaklopem. A zaklopem znovu. Nič sa nedeje, v dome je ticho a tma. V očiach ma zaštípe sklamanie. Zídem zo schodov a vydám sa po úzkom chodníku vedúcemu na zadný dvor. Naposledy som si všimla, že je tam postavená krytá terasa.

Konečne zahnem za roh a okamžite ho zbadám. Marco sedí na jednom zo záhradných kresiel a v ruke drží pohár. Všimne si ma hneď, ako sa pohnem.

"Anna?" položí pohár a postaví sa.

Pridŕžam sa múru, aby som nespadla, pretože tu už vôbec nevidím, kam stúpam. Pod nohami našťastie cítim len mäkkú trávu.

"Stalo sa niečo?" hlas má zachrípnutý. 

Dostanem sa k nemu a bez slova ho pobozkám. Okamžite skloní hlavu a ja sa postavím na špičky, aby som na neho lepšie dočiahla. Pery má horúce a cítiť z neho whiskey. Pritlačím sa k nemu, až skoro stratíme rovnováhu.

Odtiahne sa odo mňa a pozrie sa mi do očí. Vyzerá unavene. A ja viem, že tu nemám čo hľadať. Ale aj tak zašepkám:"Potrebujem ťa."