Puto

9.

Anna

Tretí krát sa pokúšam dovolať Adamovi, ale každý jeden hovor končí v odkazovej schránke. Chlapi vonku sa na mne dobre bavia. Musím vyzerať naozaj zúfalo.

Nie je čas rozmýšľať, komu v tejto situácii zavolať ako ďaľšiemu. Vytočím Marcovo číslo a so zaťatými zubami čakám.

"Molin," predstaví sa priezviskom takmer unudene.

Nikdy by som si nepomyslela, ako sa mi uľaví, keď začujem jeho hlas.

"To som ja."

"Anna?"

"Potrebujem pomoc," prejdem rovno k veci.

"O čo ide?" Úplne si viem predstaviť, ako sa práve prehĺbili jeho vrásky na čele. Povzdychne si, keď mu oznámim adresu, kde sa nachádzam. 

"Moje auto je zablokované, neviem sa dostať preč z parkoviska," vysvetľujem.

"Mali by ste normálne zavolať na dispečing, nech tam pošlú hliadku," povie pokojne.

"To neurobím!"

"Prečo?"

"Nebudem žiadať políciu o pomoc!"

"Ale ja som tiež policajt!"

"To je niečo iné!" odpoviem, aj keď sama presne neviem, čo tým myslím.

"Som pre vás rovnaký policajt, ako ktorýkoľvek iný!"

Zhlboka sa nadýchnem, ale nepoviem nič. Pripomeniem si, že potrebujem jeho pomoc.

"Prečo nezavoláte bratovi?" hlesne ironicky.

"Pretože mi nezdvíha telefón!" vyhŕknem s trpkosťou v hlase. Čakám, že sa mi vysmeje, že ma Adam nechal napospas miestnym živlom, ale neurobí to.

"Dobre," povie napokon. "Ale najprv poproste."

Chlap sediaci na kapote mi poslal vzdušný bozk a oblizol si hornú peru.

Nech sa mi to slovo akokoľvek hnusí, to, čo mám pred sebou, sa mi hnusí oveľa viac.

"Prosím," vyslovím.

"Dobre," vydýchne.

Od ľaku vykríknem, keď sa mi jeden z mužov vonku začne dobíjať do kufra. 

"Čo je?"

"Snažia sa dostať sa do kufra!"

"Upokojte sa, som 5 minút od vás, hneď som tam, len ostaňte zamknutá dnu."

"Kam by som asi tak išla?" hlesnem.

Nasleduje niekoľko neuveriteľne dlhých minút, kým uvidím Marcov tmavý golf vchádzať na sídlisko. Pozornosť miestnych upúta, až keď sa z bočného okna vystrčí ruka a položí na strechu auta policajný maják. Vzápätí ho zapne a pomaly sa blíži k nám. 

Stačí to na to, že sa tí dvaja pri kufri hneď vyparia. Tretí však akurát odstúpil od prednej kapoty. Po tvári sa mu rozlieva ležérny úsmev. Sledujem, ako Marco vystupuje z auta. Na sebe má obyčajné krátkorukávové šedé tričko a vyšúchané džínsy. Ťažko povedať, či ich také kúpil, alebo sú proste tak obnosené. Obuté má biele tenisky.

Strelí po mne rýchly pohľad a potom pristúpi k mužovi. Ukáže mu svoj preukaz a pýta si jeho doklady. Nepočujem, o čom sa bavia, stále si netrúfam ani stiahnuť okienko. Marco je nižší a štíhlejší, ako chlap oproti nemu, ale sála z neho autorita. 

Po pár minútach muž nastúpi do dodávky a odíde s ňou preč. Okamžite naštartujem a vychádzam na hlavnú cestu. Marco je hneď za mnou. Volant zvieram tak pevne, až mám biele hánky rúk. Uľavilo sa mi, ale stále cítim nepokoj. Čo to všetko znamená? Už sa na Adama nemôžem spoliehať?