Puto

24.

Anna

Ešte nikdy som necítila takúto beznádej. Mám pocit, že mi vybuchne hlava, nedokážem prestať myslieť na všetkých tých vystrašených ľudí, na pohľad na miesto, ktoré bolo mojím životom a teraz je zničené. Do toho ma zožiera myšlienka na to, aká som bola hlúpa. Verila som Adamovi a on ma podstrčil svojim nepriateľom namiesto seba? Ako to mohol urobiť?

Marco vysadil Miu a Nicka u nich doma a o chvíľu parkuje pred mojím domom. Netúžim po ničom inom, len zabuchnúť za tým všetkým dvere, aby nikto nevidel, ako mi skutočne je. Ako sa ledva držím, aby som sa nezrútila. Aby nikto nevidel, aká som slabá. Aby nikto nevidel, že táto nová Anna je zas vydesená rovnako, ako keď bola šikanovaným deckom. Prisahala som si, že nikdy viac taká nebudem.

Marco trvá na tom, že ide so mnou dnu, aby sa presvedčil, že sa mi nikto nevlámal do bytu. Kráčam za ním a trpezlivo čakám, kým prezrie zámok a skontroluje všetky zákutia v byte, kde by sa útočníci mohli skryť. Keď konečne kývne hlavou, že vzduch je čistý, okamžite mierim do kúpeľne. Potrebujem zo seba zmyť celú túto nočnú moru.

Už po desiaty krát Marcovi zopakujem, že je mi fajn a zatvorím za sebou kúpeľňové dvere. Počkám, kým doznie zvuk vzďaľujúcich sa krokov a zhodím zo seba tmavú deku. Načiahnem sa do sprchového kúta a pustím vodu. Predtým, ako sa začnem vyzliekať, zazriem svoj odraz v zrkadle. Pri pohľade na rysujúce sa odtlačky ruky na mojom krku mi hrdlo stiahne tak silno, akoby ma tá ruka ešte teraz naozaj škrtila. Na ramene mi začínajú vystupovať ďaľšie tmavé škvrny. Pohľad na seba viac neznesiem, oči sa mi zaplnia slzami a napne ma na vracanie. Skloním sa nad záchodovú misu a vyprázdnim do nej obsah svojho žalúdka.

Keď sa snažím pozviechať sa, dvere do kúpeľne sa rozrazia. Cítim sa tak rezignovane, že nech tam stojí ktokoľvek, je mi to ukradnuté. Dve mocné ruky mi pomôžu na nohy a ja si okamžite schovám tvár do Marcovej hrude. Nutne potrebujem sprchu, ale v tej chvíli potrebujem toto viac.

"Chytím ho a zaplatí za to, že sa ťa dotkol," precedí po chvíli cez zuby. V očiach mu čítam, aký zúrivý a zlomený zároveň pri pohľade na mňa je. Predsa mu nie som ľahostajná.

"Pobaľ si veci na niekoľko dní, pôjdeš so mnou," oznámi mi.

"Chcem byť teraz sama," namietam slabo. Už ani sama neviem, čo chcem. Trvám na svojom len zo zotrvačnosti.

"Buď pôjdeš dobrovoľne, alebo ťa zatknem."

"To je proti pravidlám. Neurobila som nič, kvôli čomu by si ma mohol zatknúť."

"Už som kvôli tebe porušil toľko pravidiel, že jedno navyše je úplne bezvýznamné," ukončí náš rozhovor a vyjde z kúpeľne.

Drhnem sa snáď hodinu a niekoľko krát si umyjem vlasy. Stále mám pocit, že na sebe cítim ruky toho nechutného chlapa. Keď si pripadám konečne ako tak čistá, vyjdem z kúpeľne ovinutá v šedej osuške.

Marco sedí na opierke gauča v obývačke a netrpezlivo hojdá nohou. Sprevádzaná jeho pohľadom, zbalím si drogériu a oblečenie do menšej cestovnej tašky. Poobzerám sa po byte, čo by som si ešte vzala. Prepadne ma nepríjemná predtucha, že možno som tu posledný krát.

"Nebudeš mať problémy kvôli tomu, že som u teba?" pýtam sa Marca, keď mi ustiela na gauči, potláčajúc sklamanie, že nebudem spať vedľa neho.

"Ak áno, vysporiadam sa s nimi," odvetí. Vzápätí mu zazvoní mobil a prestáva ma vnímať. Určite mu volá niekto z práce. Vráska medzi obočím sa mu prehĺbi pritom, ako sústredene počúva.

"Sú všetci v poriadku?" spýtam sa, keď hovor ukončí.

Len prikývne. "Keď budeš niečo chcieť jesť alebo piť, vezmi si z chladničky," povie a stratí sa v spálni. Ľahnem si, ale napriek únave nedokážem zaspať. Očami sa vraciam k spálňovým dverám. Možno Marco tiež nespí.