Puto

12.

Anna

Posledné tri dni som nevyliezla z domu. Vlastne z postele. Mobil mám vypnutý, nechce sa mi nič riešiť. Klub bude ďalej fungovať pár dní aj bezo mňa a okrem Nicka a Mii ani nemám komu chýbať. A keby aj áno, je mi to ľahostajné.

Keď začujem zvonček pri bytových dverách, len prevrátim očami a ďalej pozerám bezduchú reality show. Netuším o čo tam ide, pretože televízor mám pustený viac menej len ako zvukovú kulisu, ale teraz sa budem tváriť, že som ňou taká zaujatá, že to zvonenie nepočujem.

Otravný zvuk zvončeka sa ozve znovu a spoza dverí aj Nickov naštvaný hlas. Znovu prevrátim očami. Zhodnotím stav oblečenia, čo mám na sebe, teda šortky a tenkú letnú voľnú košeľu, a vyberiem sa otvoriť návšteve. Viem, že ak by som to neurobila, Nick by mi to dal vyžrať.

Otvorím dvere a ako som správne predpokladala, nachádza sa tam Nick stojaci s rukami vbok a káravým výrazom v tvári. 

"No konečne! Už som si myslel, že tu ochranca zákona, bude musieť tie dvere vyraziť!" bez pozvania sa pretlačí vedľa mňa do bytu a mne sa naskytne pohľad na Marca stojaceho v jeho tesnom závese.

Zarazene mu odopriem očný kontakt, on je tou poslednou osobou, ktorú by som tu s Nickom čakala. 

"Niečo som ti priniesol," podáva mi malú papierovú tašku. Vezmem si ju a automaticky sa do nej pozriem.

"Prisahám, že v celom meste nemali punčovú s hrozienkami, tak som hrozienka kúpil zvlášť." V taške je balenie zmrzlinovej punčovej torty s polevou a balíček hrozienok. 

"Ešte dlho tu na vás budem čakať?" ozve sa Nick z kuchyne a zmarí tak moju šancu akokoľvek zareagovať. 

"Ďakujem," odpoviem len a dám si záležať na tom, aby môj hlas znel čo najviac neutrálne. Pustím Marca dnu a prejdeme za mojím najlepším kamarátom do kuchyne. Ten si s nadvihnutým obočím premeria najprv lacnú zmrzlinu v plastovom obale a potom aj nás dvoch.

"Nebudem zdržovať vaše retro posedenie, akurát mi povedz, kedy si mieniš zapnúť mobil a prestaneš sa tu schovávať."

"Neschovávam sa," zašomrem. Nie som zbabelec. Jednoducho som chcela byť sama.

"Prídeš zajtra do klubu?" pokračuje Nick v kanonáde.

Najradšej by som povedala, že nie, ale možno je už naozaj na čase znovu začať fungovať. Povzdychnem si a prikývnem.

"Tak zajtra," pobozká ma na líce a kým vyjde von dverami, ešte raz venuje jeden ľadový pohľad Marcovi opierajúcemu sa o stôl. 

Potom sme už sami a ja automaticky začnem rozdeľovať zmrzlinu na dezertné tanieriky. Aspoň mu takto môžem byť otočená chrbtom. Mám z jeho prítomnosti veľmi zmiešané pocity a jeho priam skúmavý pohľad ma znervózňuje viac ako obyčajne.

"Nechcem byť dotieravý, viem, že by som nemal chodiť za tebou domov. Chcel som len vedieť, či je všetko v poriadku."

Pri jeho slovách na okamih prestanem s tým, čo robím a zhlboka vydýchnem. 

"Myslím, že v tejto situácii je to veľmi hlúpa otázka."

"Áno, chápem, že si ešte urazená..." 

"Nie som urazená," preruším ho rýchlo. "Mňa len tak ľahko niekto neurazí a kľudne si choď sadnúť na gauč," pozriem sa na neho ponad plece. Pery má zovreté do tenkej čiarky, ale pohne sa smerom do obývacej časti miestnosti. V hlave sa mi narýchlo rodí plán. Musím z neho dostať nejaké informácie, takáto príležitosť sa už pravdepodobne nezopakuje. Vlastne to padlo vhod, že sa tu objavil.