Puto

16.

Marco

Pijem už tretiu kávu, popritom civím na papierovačky na stole, čo ma dnes čakajú, ale prehrabávam sa nimi len naoko.

Všetko sa posralo. A kráľovsky. 

Keď som sa ráno zobudil na zvonenie telefónu, Anna bola preč. Ani sa nečudujem, po tej jóbovke, čo som včera na ňu hodil. S raňajkami do postele som nerátal. Lenže ten telefonát bol z úradu. Wagner sa zdekoval. Stihol ubziknúť skôr, ako pre neho prišli kolegovia so zatykačom. Nie je možné, že mu niekto nedal echo.

Celé naše úsilie vyletelo hore komínom a ja nemôžem prestať myslieť na to, že som k tomu prispel aj ja. Zachoval som sa ako totálny amatér. 

Som naštvaný. Najprv na seba. Potom na ňu. Potom ešte viac na ňu. Preto, ako sa na mňa zvykne pozerať. Preto, ako sa usmieva. Ako vonia. Ako si špičkou jazyka prejde po kútiku pier vždy, keď nad niečím rozmýšľa. Nemôžem ten obraz dostať z hlavy. Samozrejme, že nie, keď som ten jazyk už raz cítil na všetkých možných miestach na tele.

"Niekomu tu tuším uleteli včely," ozve sa Erik od svojho stola.

Prebodnem ho pohľadom, ale nepoviem nič.

"Chápem, že si naštvaný, rovnako ako všetci ostatní, ale ešte nič nie je stratené. Nakoniec ho dostaneme. Ale teba hnevá ešte niečo iné, však?"

Ani si nevieš predstaviť.

"Mal si včera rušnú noc," nadvihne Erik jedno obočie. 

"Nič to nie je," kývnem rukou nad modrinou, čo mám na tvári.

"Kto je tá šťastná?" pokračuje neodbytne.

"Čože?" zamračím sa.

"Na krku máš cucflek a od rána sa tváriš, akoby si spáchal smrteľný hriech," baví sa na môj účet.

Cucflek? Ako to, že som si ho nevšimol??? 

Odkašlem si. "Erik, nebudem sa s tebou baviť o takýchto veciach..."

"Dobre, dobre, šéfe," uškrnie sa. "Poznám ju?"

Neodpoviem, ale vytuší odpoveď. "Ha, je to tá bruneta z finančného?" 

"To stačilo!" tresnem rukou po stole, až sa celý zatrasie. Niekoľko papierov sa zošmyklo na zem.

Erik sklapne, ešte chvíľu si ma premeriava, ale potom sa konečne pustí do svojej práce. 

Deň sa pomaly prehupne do svojej druhej polovice. Hlavu mám stále plnú udalostí zo včerajška. Plnú Anny. Zaspali sme síce vedľa seba, ale keď som sa uprostred noci zobudil, tlačila sa mi do náručia, ako stratené šteňa. Tvár mala zaborenú do môjho krku, obe ruky položené na mojej hrudi a nohy prepletené s tými mojimi. Niečo mi hovorí, že to nie je jej typické správanie. 

Vezmem do rúk mobil už asi desiaty krát, ale potom ho znovu položím späť na stôl. Čo jej mám povedať? Najlepšie bude, ak sa budeme tváriť, že sa nič nestalo. Bol to len skrat. Možno sa je ozvem, ale neskôr. Nerád veci odkladám, ale teraz ma toto rozhodnutie upokojí. Teraz sú na rade dôležitejšie veci.

Tesne pred skončením oficiálne pracovnej doby to už nevydržím, vystrelím zo stoličky, zavriem dvere na našej spoločnej kancelárii a postavím sa k Erikovmu stolu. Prestane ťukať do klávesnice a s obavami na mňa hľadí.

"Wagner bol ešte včera v meste."

Erik prikývne. "To vieme, máme svedka, ktorý  ho videl na obede u Francesca."