Puto

15.

Anna

Marco skloní hlavu, pritlačí svoje pery na tie moje a ja mu to dovolím. Pobozká ma tvrdo, trestajúco.  Ruka držiaca revolver mi bezmocne klesne dolu. Takmer okamžite mi ho vezme a odloží ho mimo môjho dosahu.

Hneď na to sa odtiahne a jednou rukou ma schmatne za sánku. Donúti ma tak hľadieť mu do očí.

"Už nikdy," vydýchne. "Už nikdy na mňa nemier! Rozumela si?" 

Prikývla by som, ale jeho stisk je prisilný, aby som sa mohla pohnúť. Zatvorím oči. Sekundy plynú. Počuť len bubnovanie dažďa na sklo a naše prerývané dýchanie. 

Rezignovane očakávam, že ma teraz zatkne. Dala som mu skvelú príležitosť. Nebudem sa brániť. Je koniec.

Keď sa nič nedeje, zdvihnem viečka a pozriem sa na neho. Nehybne sa týči nado mnou a hľadí na mňa. V očiach však nemá nenávisť, ale niečo celkom iné.

Nestihnem sa ani nadýchnuť a Marcove pery ma prekvapia ďaľším bozkom, ktorého intenzita spôsobí, že sa ho musím chytiť oboma rukami, pretože sa už dlhšie neudržím na nohách. Moje kolená sa tak veľmi chvejú.

"Je to aj tvoja chyba," zamrmle medzi bozkami. "Nemusela si sa so mnou vôbec baviť. Vedela si kto som a aj tak si to robila." 

Natlačí ma na dvere. "Nemal som ťa sem volať a ty si nemala prísť. Ale stalo sa to. Zavolala si ma, keď si potrebovala pomoc. Tancovala si so mnou. Pobozkala si ma," poslednú výčitku opäť zhltne spojenie našich pier. Aj tak sa nemôžem sústrediť a oponovať. Jednak má úplnú pravdu a jednak jediné, čo dokážem vnímať, sú dotyky jeho rúk, ktoré si zospodu našli cestu pod moje šaty.

Aj ja sa ho túžim dotýkať, tak veľmi po tom túžim! S námahou vtlačím prsty medzi naše telá, aby som mohla rozopnúť zips na rázporku jeho nohavíc. Trochu odstúpi, aby som mala lepší prístup. 

"Do spálne," preruší náš bozk prirýchlo a ja takmer prepadnem cez neho dopredu, keď sa pohne. Zachytí ma, ale sykne pritom od bolesti. Dlaňou si prikryje ľavé rebro. Nestihnem sa ho opýtať, či je v poriadku, chytí ma za ruku a ťahá ma do spálne. Stačím si všimnúť len neustlanú posteľ, pri ktorej zastavíme a na ktorú ma Marco potlačí, kým neležím na chrbte. 

Znovu sa spustí vír bozkov a tlmených vzdychov, ktoré napĺňajú malú miestnosť. Chvatne sa snažíme zbaviť sa oblečenia, kým nie sme úplne nahí. Marco váhavo ostane stáť a prezerá si ma s takou intenzitou, až sa mám chuť pod jeho pohľadom skrútiť. Potom sa mi zahľadí do očí, akoby v nich niečo hľadal. 

Celé telo mi vibruje vzrušením a o tom, že aj on po mne túži, nemám najmenšie pochybnosti. Tak prečo prestal?  Posadím sa a pritiahnem si ho bokmi k sebe. Dlaňami mapujem jeho hruď vyhýbajúc sa tmavnúcej podliatine, kopírujúc jemné tmavé chĺpky, ktoré vytvárajú zužujúcu sa cestičku k jeho rozkroku.  

Marco nie je príliš svalnatý, hladko oholený, ani potetovaný, ale telo má pevné, drsne krásne a ja mám pocit, akoby som sa prvý krát dotýkala skutočného muža. 

Chémia medzi nami sa nedá odignorovať. Marcova hruď sa dvíha s námahou, akoby mu dochádzal kyslík. V tvári sa mu zrkadlí, ako veľmi bojuje sám so sebou. S trpkosťou si uvedomím, že ja som svoje zábrany odhodila s ľahkosťou, akoby nešlo o nič. Pre Marca je jeho práca dôležitejšia, ako pre mňa celý môj doterajší život. Ale tým sa budem zaoberať neskôr.

Už viac nedokážem čakať, chytím jeho ruku a položím si ju na hruď. Okamžite mi ňou prejde po prsiach, jedno vezme do dlane a jemne stisne. Zakloním hlavu a blažene zastonám.  

"Týmto sa nič nezmení. Ďalej budem pokračovať v práci, ako doteraz," začujem jeho chrapľavý hlas pri uchu.  Nemám silu už ani otvoriť oči. Moja myseľ nedokáže spracovať jeho slová. Marco pootvorenými ústami prechádza po mojich perách a moja túžba po ňom je vyšpičkovaná do  neznesiteľných rozmerov. Ak čaká na nejakú moju reakciu, nedočká sa jej. Jediné, na čo sa zmôžem, je zúfalé "prosím".

Ešte nikdy som žiadneho muža neprosila, aby ma pobozkal, aby sa so mnou miloval. No zafunguje to dokonale. S úľavou prijímam Marcove bozky a dotyky skúmajúc presne tie miesta, kde po nich túžim najviac. Napokon ma prikryje svojím horúcim telom a primkne sa ku mne bokmi. Bez varovania ma vyplní jedným pohybom. Obaja zadržíme dych. Mám pocit, že v živote som na nič nečakala dlhšie.

Marco potichu zastoná a začne prirážať. Viac nám nič nebráni oddať sa jeden druhému. Prijímam ho v sebe a prestávam vnímať okolitý svet. Uvoľnenie prichádza rýchlo a jeho sila sa mnou preženie v niekoľkých vlnách. 

Pritisnem sa k Marcovi a prsty mu zaborím ešte viac do kože. Akoby len na to čakal. Rytmus jeho pohybov prestane byť koordinovaný, až sa niekoľkými prudkými výpadmi privedie k vrcholu. Váhou svojho tela ma celkom pripúta k posteli a ja si vychutnávam pocit jeho prevahy. Perami nájde moje pery a pomaly ma bozkáva, kým sa nám roztrasený dych obom neupokojí. 

Marco

Netuším, ako dlho ležíme mlčky v posteli. Plece pri pleci, dlaňami v tesnej blízkosti. Obaja ponorení do vlastných myšlienok snažiac sa spracovať, čo sa práve stalo.

Čakám, že sa Anna zdvihne a odíde. Už mala dosť času na to, aby sa spamätala. V miestnosti začína byť šero, ale ona stále leží vedľa mňa a je hrozivo ticho. Dal by som kráľovstvo za to, vidieť teraz do jej hlavy. To ticho ma začína znervózňovať. Dýcha vôbec? 

Pootočím k nej hlavu. Ona spí. Ona vážne spí?

Zaženiem všetky myšlienky, čo sa mi derú do mysli pri pohľade na jej pootvorené pery, vlasy rozhodené po vankúši v hodvábnych prameňoch, na jej nahé telo. Dokonalé nahé telo, mimochodom. 

Načiahnem sa za prikrývkou, ktorá ostala skopaná pri našich nohách a zakryjem ju. Napriek tomu, čo sa stalo, pripadá mi nepatričné pozerať sa na ňu.

Nie som zvyknutý mať niekoho v posteli. S bývalou ženou sme mali posledné roky každý vlastnú izbu z praktických dôvodov. Ako sa nakoniec ukázalo, existovali aj iné dôvody ako praktické. Po ďaľšie, nie som dobrý spáč. Stačí mi len niekoľko hodín denne a nechodievam spať skôr, ako po polnoci. 

Možno len konečne prasklo a vyfučalo to napätie, čo bolo medzi nami a možno len jednoducho starnem, ale dnes nevydržím držať oči otvorené dlhšie, ako spálňu zahalí úplná tma.