Puto

26.

Anna

"Povieš mi už, kam to ideme?" zahľadím sa na Marcovu sústredenú tvár. Jeho vágna odpoveď spred takmer dvoch hodín mi viac nestačí. Ticho v aute ruší len hudba z rádia, vďaka ktorej som predriemala väčšinu cesty.

"Už sme skoro tam," odvetí neurčito bez toho, aby odtrhol oči od cesty pred sebou.

Pokrútim hlavou a upriem zrak na krajinu ubiehajúcu za oknom. Smerujeme na sever, do hôr. Listnaté stromy vystriedali ihličnaté a cesta začína byť stále kľukatejšia, ako sa naše auto štverá do ďaľšieho kopca.

Nervózne si zabubnujem prstami po stehne, ale Marcova dlaň prikryje moju ruku a upokojujúco ju stisne. "Keby som ti povedal, kam ideme, nechcela by si so mnou ísť."

"Ok, hneď som kľudnejšia," zavriem oči a zakloním hlavu dozadu, aby som sa mohla pohodlne oprieť o sedadlo.

Po niekoľkých minútach auto spomalí a napokon zastane. Otvorím oči. Parkujeme za väčším SUV pred peknou drevenou chatou. Na okolí nie sú žiadne ďaľšie domy, len rozsiahly oplotený pozemok.

Skôr, než stihnem akokoľvek zareagovať, dvere na dome sa otvoria a von vyjde staršia svetlovlasá žena oblečená v džínsoch a v tenkej fialovej bunde. Spoza nej vyrazí z domu veľký hnedý poľovnícky pes a šprintuje k nám.

"Zlatko, hádaj, kto nás konečne prišiel pozrieť," zavolá žena smerom do domu a s úsmevom vykročí smerom k nám. A ja náhle rozpoznám jej tvár, pretože som ju už predtým videla, aj keď len na fotkách.

"To je tvoja matka," skonštatujem namiesto otázky.

Marco si zahryzne do pery a opäť siahne po mojej ruke, ale odtiahnem sa.

"Ty si ma priviedol k svojim rodičom!" nechápavo pokrútim hlavou a nervózne si automaticky prikryjem hrdlo dlaňou, pretože viem, že škvrny na ňom sú tmavšie a viditeľnejšie ako pred niekoľkými hodinami.

Strhnem sa, keď do dverí na mojej strane narazí hora tmavej srsti a začne nadšene zavýjať. Marcova matka ostala stáť niekoľko metrov pred autom a zmätene zvraštila obočie.

Marco sa zhlboka nadýchne. "Potrebujem sa porozprávať s otcom a nechcel som ťa nechať samú celý deň. Nebude to trvať dlho, večer sme späť v meste," povie so stoickým pokojom, zatiaľ čo ja začínam vážne panikáriť. Netuším, prečo to robí. Nie sme pár. Vlastne, neviem, čo sme. Nerozprávali sme sa o tom.

Pes vonku znovu skočí na dvere a ja sa opäť zľaknem.

"Goro, prestaň s tým," Marco otvorí dvere a rýchlo vystúpi z auta von, čím si vyslúži Gorovu pozornosť a okamžite čelí jeho divokým prejavom radosti. Odstrkujúc ho od seba prejde až k mojim dverám a otvorí ich.

"Bude to v pohode," vystrie ku mne ruku. Chytím sa jej a vystúpim, ale len preto, že ostať sedieť v aute, by bolo trápne.

"Goro, k nohe!" ozve sa mužský hlas a pes začne okamžite šprintovať späť k domu.

Ako pomaly kráčame k Marcovej mame, ktorá sa znovu usmieva, aj keď už nie tak žiarivo, ako predtým, prekrížim si ruky na hrudi. Vzápätí mi klesnú tak, že to vyzerá, že objímam samú seba. Na chrbte cítim Marcovu teplú dlaň, ktorou ma povzbudzuje klásť jednu nohu pred druhú po štrkom vysypanej ceste.

"Vitajte," najprv sa objíme s mamou Marco, potom žena upriami pozornosť na mňa. "Ty musíš byť Anna," usmeje sa na mňa a tiež ma silno objíme. Opätujem jej objatie, spočiatku váhavo, ale napokon sa celkom uvoľním. Sála z nej niečo upokojujúce.

"Lili mi o tebe rozprávala," odtiahne sa odo mňa a zahľadí sa mi do očí. Tiež sa na ňu usmejem ignorujúc jej poznámku rovnako, ako ona diplomaticky ignoruje viditeľné odtlačky ruky na mojom krku.