Puto

28.

Anna

"Dávaj pozor!" vyhŕknem vystrašene, keď Adam preletí cez ďaľšiu križovatku na červenú a inštinktívne sa celým telom viac zaborím do sedadla. "Spomaľ!"

"Ani náhodou," uškrnie sa. 

Vydesene na neho hľadím. Vo vnútri auta je tma a jeho výzor zazriem len na okamih vždy, keď ho ho zasiahnu lúče reflektorov oprotiidúcich áut. Keď sa nám v takej chvíli stretnú pohľady, uštvaný výraz v jeho očiach ma úplne šokuje.

Tento muž, čo šoféruje ako totálny šialenec, sa na môjho brata takmer nepodobá. Vyzerá, že schudol aspoň desať kíl. Reč jeho tela kričí, že je z neho uzlíček nervov. 

"Povieš mi, kam to máme namierené?" opýtam sa, aby som prerušila to dusné ticho medzi nami.

"Hlavne preč z tohto prekliateho mesta," zašomre. "A potom sa uvidí."

Ďalej pridáva na rýchlosti a v zákrute takmer vyletíme mimo cesty. 

Chce sa mi plakať. Som psychicky totálne vyčerpaná. Posledné mesiace som si prešla peklom a jediné, na čo v tejto chvíli dokážem myslieť, je Marco. Ako sa cítil, keď sa vrátil domov a nenašiel ma tam? Myslí si, že som ho zradila? Alebo ma hľadá?

"V pokoji sa niekde porozprávajme, prosím," navrhnem priškrteným hlasom. V rukách nervózne žmolím bezpečnostný pás. "Ak chceš ísť von z krajiny, nemám pri sebe žiadne doklady. Všetky zhoreli včera v klube," dodám, pretože sa mi zdá, že mierime k južným hraniciam.

Adam sa strhne, ako by som ho vyrušila z nejakých úvah a pokrúti hlavou. Zahraničie teda asi nie je v pláne.

"Nechcel som, aby šli za tebou," precedí cez zuby podráždene. "Nemalo sa to stať. Podcenil som situáciu."

"Kto je za tým? Leo?" 

"Netuším," pokrčí ľahostajne plecami. "Leo nie je jediný, komu dlžím prachy," poznamená bezvýrazne.

Odignorujem jeho podivné reakcie a skúšam sa pýtať ďalej: "Kvôli čomu si potreboval toľko peňazí? Predsa sa ti darilo dobre."

Adam pokrúti hlavou a zasmeje sa. "Predstav si, že nie som taký dokonalý, ako si myslíš. Stačilo, že mi nevyšlo pár obchodov a začalo sa to nabaľovať. A ten starý bastard si vybral práve tú chvíľu, aby si prišiel vybrať môj dlh zúročený mnohonásobne viac, ako sme sa dohodli." Stíchne a poškriabe sa vzadu na hlave. Vzápätí urobí ďaľšie nervózne gesto.

"Si v poriadku?" 

"Potrebujem niečo... Aspoň sa niečoho napiť," odvetí a jednu ruku si strčí do klokanieho vrecka na mikine. Zrejme nenájde to, čo chcel, pretože zanadáva. Správa sa ako závislák, čo nedostal svoju dávku, pritom každú chvíľu nervózne kontroluje spätné zrkadlo.

"Máme spoločnosť," precedí znechutene cez zuby. Dych sa mi zadrhol. Sleduje nás policajné auto?

"Nerob si nádeje," prebodne ma pohľadom. "Neplánujem sa vzdať. Dnes sa to všetko uzavrie raz a navždy."

Do očí sa mi opäť nahrnú slzy. "Prečo to robíš, Adam? Prečo mi chceš ublížiť?"

"Spolu sme to začali, spolu to aj skončíme. Chápala by si to, keby si sa nezabuchla do toho otravného fízla!" zvrieskne, až ma mykne. "Prestaň fňukať, toto som z teba nevychoval!" Inštinktívne sa pritisnem k dverám, aby som od neho bola čo najďalej. 

"Do riti!" tresne rukou do volantu. Pozriem sa, čo ho tak naštvalo a uvidím policajné zátarasy, ku ktorým sa rýchlo približujeme. Mužský hlas zosilnený megafónom vyzýva Adama, aby zastavil auto. Telo mám stuhnuté v kŕči, pretože viem, že to Adam nespraví. Keď si už myslím, že narazíme do zábran pred nami, Adam strhne volant a nasmeruje auto doprava medzi stromy.  

Vydesene vykríknem, keď sa v poslednej chvíli vyhneme širokému konáru a rukami si zakryjem tvár. Pocítim, ako sa auto prepadne niekoľko metrov dolu a potom sa prevráti nabok. 

Na okamih akoby všetko náhle stíchlo. Počujem len svoj dych. Snažím sa zorientovať sa v tme a rozopnúť si pás, ktorý ma bolestivo tlačí. Nahmatám pritom Adamovu ruku, ktorý sa snaží o to isté - dostať nás z auta von. Ťahá ma ako handrovú bábiku cez otvorené dvere, ale už je mi všetko jedno. Nahováram si, že snáď je toto ten koniec, o ktorom Adam rozprával. 

Čoskoro nás chytia. Tmu pretnú  lúče svetla z bateriek a rýchlo sa k nám nesú mužské hlasy. Znie to, akoby boli všade naokolo. 

"Stúpaj!" ťahá ma Adam dozadu. Urobím poslušne niekoľko krokov, kým nezacítim mokro v topánkach. Za chrbtom máme potok. V tme ho nevidím, ale zreteľne počujem zurčanie tečúcej vody. A to mi stačí na to, aby som začala panikáriť.

Vytrhnem sa Adamovi a spravím pár krokov smerom k približujúcim sa hlasom. 

"Čo to robíš?!" schmatne ma Adam za golier a vytiahne ma k sebe tak, že máme tváre len niekoľko centimetrov od seba. Zrejme sa udrel do hlavy, keď sa naše auto prevrátilo, pretože má na celej ľavej strane tváre krvavú škvrnu. Najradšej by som na neho zakričala, či už zabudol, že neviem plávať, ale nestihnem to urobiť.

Náhle sa na nás upiera množstvo svetiel, ktorých intenzita ma núti zavrieť oči a odvrátiť hlavu. Ale to druhé urobiť nemôžem, pretože ma Adam chytil za krk a postavil ma pred seba, ako štít.

Neznámy mužský hlas šteká po Adamovi, aby sa vzdal, ale ten mu nadáva a odmieta to urobiť. Namiesto toho odniekiaľ vytiahne revolver a pritlačí mi ho k spánku. Vyhráža sa, že ma zabije.

Žiada sa mi prehltnúť, ale nedokážem to. Nohy sa mi podlamujú, keby ma Adam tak pevne nezvieral, už som na zemi na kolenách. Tečie mi z očí aj z nosa, pretože viac nedokážem udržať vzlyky, ktoré lomcujú celým mojím telom. Ako je možné, že sme to dopracovali až sem? 

Pud sebazáchovy ma prinúti pozbierať zvyšky síl a pokúsiť sa mu vytrhnúť napriek hrozbám, ktoré vykrikuje smerom k mužom okolo nás. Adam to zrejme nečakal, pretože sa mi podarí urobiť pár krokov preč od neho. Kým nepocítim náraz, ktorý ma zhodí na chrbát.

Pootvorím oči a uvidím muža v čiernej kukle, ktorý čosi gestikuluje niekomu, na koho nevidím. Zmätene zažmurkám a keď opäť otvorím oči, kľačí nado mnou Marco. 

"Budeš v poriadku," pousmeje sa úsmevom, ktorý však nezasiahne jeho oči. Snažím sa spomenúť si, čo sa stalo a čo tu robím. Prečo tu ležím? Inštinktívne sa chcem posadiť a vtedy si uvedomím, že mi v tom bránia Marcove dlane pritlačené na miesto pod mojím ľavým ramenom. Sťažka prehltnem, keď vidím, že má celé ruky od krvi. Ale ja predsa nič necítim. 

"Nehýb sa, lekár je na ceste," upúta Marco opäť moju pozornosť a ja sa mu pozriem do tváre. Okolo nás je dosť svetla, aby som videla jeho sústredený výraz. Pozrie sa mi do očí, ale len na chvíľu. Hľadí na to miesto, kde dlaňami bráni ďaľšiemu krvácaniu.

"Kde trčí ten lekár?!" Marcov naliehavý hlas pretne bzučanie mužských hlasov okolo nás. 

Chce sa mi spať. 

Tak takéto je to umierať?

"Anna!" Marco mnou zatrasie. "Nezatváraj oči!"

Pozriem sa na neho spod privretých viečok. 

"Milujem ťa," zašepkám. Netuším, či som to naozaj vyslovila. Netuším, či som to vyslovila tak, aby tomu rozumel, alebo tak, aby to počul.

Viac sa nedokážem brániť únave.