Puto

11.

Anna

Som prekvapená, že kľúč od môjho auta funguje aj napriek tomu, že sa vykúpal v jazere. Zvládla by som šoférovať, ale Marco trval na tom, že ma odvezie domov. Nemám silu hádať sa s ním, preto poslušne počkám, kým si zájde na mólo pre bundu s osobnými vecami, ktorú tam nechal predtým, ako za mnou skočil do vody.

Cestou v aute sa tvárim neutrálne, ale vo vnútri sa chvejem ako osika napriek tomu, že som zabalená v deke, ktorú Marco vytiahol z kufra svojho auta. Keď  zaparkujeme v podzemnej garáži patriacej k domu, kde bývam, očakávam, že sa rozlúčime, ale on privolá výťah a nastúpi do neho spolu so mnou. Fíha, jeho výčitky svedomia musia mať gigantické rozmery. Pravdupovediac ma tento fakt trochu aj teší. 

"Nepotrebuješ niečo?" začujem za sebou, keď odomykám dvere.

"Sprchu," otočím sa k nemu a premeriam si ho kritickým pohľadom. Je rovnako premočený ako ja, ale tvári sa, že je s tým úplne v pohode.

"Urobím ti zatiaľ čaj alebo niečo..." povie potichu. Ako vo filme sledujem, ako sa vyzuje a prejde ku kuchynskému pultu a začne prehľadávať skrinky na kuchynskej linke. V mojej kuchyni je policajt. Bizarné. Momentálne som však v takom rozpoložení, že mi je to jedno. 

Zo šatníka si vyberiem čisté tričko a nohavičky a zamierim do kúpeľne. Chce sa mi smiať, keď uvidím svoj odraz v zrkadle, napriek tomu, že sa mi od sĺz ten odraz začína postupne rozmazávať. Pod očami mám čierne fľaky od roztečenej riasenky a stav vlasov ani nebudem rozoberať.

Chvíľu zaváham, či ísť do sprchy alebo si jednoducho napustiť vaňu, ale napokon pustím vodu v sprchovom kúte a kým sa zohreje, vyzlečiem sa.  Dúfam, že tečúca voda zo mňa zmyje všetok ten zmätok a ťaživé pocity, ale deje sa pravý opak. Cítim sa, akoby na mňa spadla ťarcha celého sveta. 

"Čaj je hotový," začujem za sebou Marcov hlas. Otočím sa za ním a stretnem sa s jeho zarazeným pohľadom. Ani som si neuvedomila, že som za sebou nezatiahla sklenenú clonu. Vidím, ako veľmi chce odísť, ale nohy má prirastené k zemi. A ja miesto toho, aby som sa zatvorila v sprchovom kúte a znemožnila mu tým výhľad, zastavím vodu a otočím sa k nemu, aby ma videl celú.

Zúfalo túžim cítiť aspoň akú takú kontrolu nad tým, čo sa dnes deje a poznám overený spôsob ako sa dokonale odreagovať. 

Triumfálne sledujem, ako kĺže pohľadom po mojom tele a tvári sa pritom, akoby trpel. Napokon sa mi zahľadí do očí. Usmejem sa na neho. Úsmev mi neopätuje. No ja sa usmievam, aj keď sa otočí a odíde z kúpeľne a o pár sekúnd aj z bytu.

Usmievam sa ďalej, potom sa začnem smiať a smejem sa, až kým mi po lícach netečú slzy a ja sa schúlim do rohu ku stene a opäť na seba pustím prúd vody.

Marco

Prečo som tam len išiel? 

Sedím na zadnom dvore s plechovkou piva ako každý večer a asi desiaty krát nad sebou krútim hlavou. Max sa mi obšmieta okolo nôh a hlasno pradie. Mal by som ho prestať kŕmiť, ale jeho častá spoločnosť mi neprekáža. Možno ani nepatrí môjmu susedovi, ako som si pôvodne myslel, keďže sa tu takto udomácnil.

Ale vráťme sa k otázkam, na ktoré sa práve pokúšam nájsť odpoveď. Nepatrí medzi ne totožnosť chlapíka, ktorého na základe ŠPZ preveroval Erik. To auto patrilo jednému z Wagnerových bezvýznamných pešiakov.  

Prečo som neodišiel spolu s Erikom, ale trepal som sa na to mólo za ňou? To, čo nasledovalo potom, bolo ako v zlom sne. Ani neviem, čo bolo horšie. Uvedomenie si toho, že sa topí? Alebo obava, že ju v tme v tej vode už nenájdem?

Čo si to urobil??? Šmarím prázdnu plechovku niekam do tmy. Max sa vyľakane prikrčí a venuje mi pochybovačný pohľad.

"Poslucháč si dobrý, ale odpovede nedávaš žiadne," hlesnem a poškrabem ho za uchom. 

Niekoľko ďaľších dní strávim v práci viac času ako obyčajne, domov sa chodím len prespať. Zdá sa, že konečne nastal zlom vo vyšetrovaní Wagnerovho podnikania. Našiel sa svedok, ktorý bol ochotný voči nemu vypovedať. 

Stavidlá sa zrazu začali otvárať. Ako sa ukázalo, Wagner sa stretol s viacerými svojimi ľuďmi. Súvisieť to malo s návratom Leonarda Barilu do rajóna. Ten tu operoval pred niekoľkými rokmi, ale keď začalo byť okolo neho horúco, zdúchol. Wagner mal k nemu od začiatku blízko. Zatiaľ nám nebolo jasné, čo Barila svojím návratom sleduje a či sa tu schyľuje k nejakým bojom o moc. Wagner už dávno nie je obyčajný výtržník. Prešiel na sofistikovanejšie spôsoby porušovania zákona. 

Nie sme ďaleko od cieľa a to mi prináša pocit uspokojenia, aj keď dopredu sa zbytočne neradujem. Neraz som zažil situácie, kedy pre zmeškanú lehotu alebo iné pochybenie policajného aparátu, došlo k zmareniu celého nášho vynaloženého úsilia a podozrivý sa nám vysmial do tváre.

Ale akokoľvek sa snažím zamestnať sa, obraz usmievajúcej sa Anny tak, ako som ju videl naposledy, ma prenasleduje vždy, keď zavriem oči. Samozrejme, jej nahota mi nebola ľahostajná, ale to zúfalstvo vpísané v jej očiach bolo neprehliadnuteľné ešte viac. 

 Viem, že nie som človek, akého potrebuje. Viem aj to, že práve ja som príčinou, že jej dokonalý svet sa pomaly začína rúcať ako domček z karát. Napriek tomu v piatok večer parkujem dve ulice ďalej od klubu Hottie. Dnes naozaj nemám chuť riešiť ďaľší defekt.

Prebojovať sa k baru je hotová vojenská misia. Upútať barmanovu pozornosť je ešte náročnejšie. Je to ten istý, čo naposledy.  Radšej by som sa porozprával s prostorekou Miou, ale tú nikde nevidím.

Keď si ma barman konečne všimne, zvraští obočie. 

"Je tu Anna?" snažím sa prekričať hudbu.

Premeriava si ma, akoby sa rozhodoval, či sa so mnou vôbec bude baviť a popritom ďalej odpratáva prázdne fľaše a poháre z barového pultu. Chcem len vedieť, či je v poriadku, no vysvetľovať mu to nebudem.

Napokon sa ku mne nakloní. "Nie je. Neukázala sa tu už niekoľko dní."

Takúto odpoveď som neočakával. Otvorím ústa, že sa opýtam, či je s ňou aspoň v telefonickom kontakte, ale nič zo mňa nevypadne.  

Barman sa na mňa ešte na okamih zahľadí. Podnapité decká okolo na neho pokrikujú, aby ich ďalej obsluhoval, ale znovu sa vráti ku mne.

"Zajtra o štvrtej pred jej bytom," zahlási a viac si ma nevšíma. Škoda, dal by som si aspoň colu.