Puto

10.

Marco

"Ozval sa mi môj informátor," víta ma Erik hneď, ako otvorím dvere na aute. Cez telefón ma navigoval k miestu za trojposchodovou hospodárskou budovou, kde zaparkoval.

"Bavil sa s chlapom, čo vozí Wagnera. Raz do týždňa si sem chodí s niekým pokecať," kývne hlavou smerom k miestnemu hotelu.

"Možno to nič nie je, ale povedal som si, že nebude na škodu to omrknúť."

"Aký je plán?"

Erik sa veľavýznamne usmeje a nasmeruje si to k protipožiarnemu rebríku budovy, pred ktorou stojíme. Keď vystúpame až na strechu, sadneme si za jej prečnievajúci okraj. Malý prístav na jazere odtiaľto máme ako na dlani. Okrem hotela a dlhého móla, pri ktorom parkujú člny a menšie lode ponúkajúce vyhliadkové jazdy, tu nie je veľmi na čo pozerať. Ešte pred niekoľkými rokmi bol rezort poskladaný z niekoľkých ubytovacích zariadení obľúbenou, najmä víkendovou destináciou. Teraz je tu mŕtvo.

Majitelia prišli o peniaze, služby sa zhoršili a dnes sa tu zdržujú hlavne rybári. Možno v tom všetkom mal prsty chlap, kvôli ktorému sme teraz tu. Neprekvapilo by ma to.

Erik vytiahne ďalekohľad a ďaľší menší podá mne.

"Myslel som si, že šéf má ľudí, čo nespúšťajú Wagnera z dohľadu," prehodím.

"Vyčerpal rozpočet."

"Už začínam mať pocit, že je to osobné. Má plné ústa rečí, ako si máme dať záležať na vyšetrovaní každého prípadu, ale toto vlastne ani nie je prípad," hlesnem. "A zaberá nám pomaly najviac času a energie, popri všetkom ostatnom, čím sme zavalení." Nehovoriac o tom, ako ma štve, že sme sa nikam nedostali.

Erik sa zasmeje. "Stavím sa, že by si šéf najradšej Wagnerovu hlavu vystavil ako trofej niekde v obývačke."

"Ale dnes si dávajú načas. O chvíľu sa začne stmievať a už neuvidíme nič," skonštatuje po chvíli ticha. Akoby to privolal, na parkovisko patriace k hotelu o pár minút vpláva Wagnerova limuzína. Samozrejme, nejde o limuzínu v pravom zmysle slova, ale cenou by sa jej to auto vyrovnalo.

Wagner vystúpi a zamieri si to rovno k hotelu. Za ním dvaja nesympatickí páni. O malú chvíľu sa objaví obyčajnejšie osobné auto a vystúpi z neho muž so šiltovkou vrazenou do čela.

"Zapíšem aspoň ŠPZ auta," zafrfle Erik.

Schôdzka trvá krátko a chlapík má naponáhlo. Keď sa chystá odísť Wagner, na parkovisko sa prirúti známe čierne BMW.

"No to ma podrž."

"Rodinné stretnutie?" nadvihne Erik s úsmevom obočie.

Anna energicky vystúpi z auta a kráča k bratovi. Ten ju tu očividne nečakal.

"Vyzerá to, že sa hádajú."

Anna

"Čo tu robíš?" pýta sa ma Adam skoro až chladne.

"Pripadá ti normálne, že si musím u tvojej asistenky zisťovať, kde ťa zastihnem?" vyhŕknem urazene. Nemôžem uveriť, že sa toto deje.

"Potrebuješ niečo?"

"Niečo som potrebovala minulý týždeň, nenašiel si si zmeškané hovory?!" Je mi na nič z toho, že sa ani nepokúšal zistiť, prečo som mu opakovane volala. Čakala som niekoľko dní, ale keď sa neozval späť, prešla ma trpezlivosť. Takto to ďalej nejde.

"Poďme sa prejsť," kývne hlavou smerom k drevenému mólu tiahnucemu sa k poloprázdnej lodenici. Ani nečaká na môj súhlas, naznačí dvom chlapom stojacim za ním, aby ostali, kde sú a otočí sa mi chrbtom. Musím kráčať rýchlo, aby som s ním udržala krok. Drevené dosky pod našimi nohami vŕzgajú a to ma donúti spomaliť.