Puto

18.

Anna

"Si opitá, dúfam, že si nešoférovala," Marco v sebe policajta nezaprie ani na sekundu. Prekáža mi to vlastne ešte vôbec?

"Len pokoj, detektív, prišla som taxíkom," zašepkám zvodne a znovu ho krátko pobozkám. Potom ho chytím za ruku a vediem k skleneným dverám vedúcim dnu do domu. V očiach sa mu zračí nesúhlas, ale zvyšok jeho tela bez pochýb súhlasí. Cítila som, ako sa mu pri našom bozku rozbúchalo srdce.

V spálni svieti len nočná lampa, inak je tu prítmie. 

Posadím Marca na okraj postele a potlačím ho k jej čelu, aby sa tam pohodlne oprel. Topánky som po ceste dnu niekde stratila, ale to mi nezabráni uskutočniť môj plán - urobiť mu striptíz. Práve som si totiž zaumienila, že sa zrúti svet, ak ho teraz nezvediem tak, aby si to zapamätal do konca života. 

Pomaly si rozopnem zips na boku šiat a stiahnem si jedno ramienko z pleca. Pozriem sa na neho, chcem si vychutnať to, ako ma hlce očami. Pohľad, ktorý sa mi naskytne, ma však dokonale vyvedie z miery. Leží tam uvoľnene s rozkročenými nohami len v upnutých čiernych boxerkách, s jednou rukou pod hlavou. Hľadí na mňa spod privretých viečok, v očiach má stále trochu vzdoru. Pery má pootvorené.

Tak toto mi vôbec nevyšlo. Marco sa vôbec nemusí snažiť, stačí, že sa na mňa z postele pozerá a už len to spôsobuje, že každá bunka môjho tela prahne po jeho dotyku. Rozosmejem sa. Som v keli. Som z neho totálne v keli.

Šaty nechám spadnúť na zem a len v spodnom prádle prejdem až k nemu. 

"Nehovor, že si na mňa nemyslel."

Pritiahne si ma k sebe a ja si na neho obkročmo sadnem.

"Nehovorím to."

Provokatívne mu obliznem spodnú peru. A zrazu som na chrbte. Keď sa naše nahé telá spoja, je to akoby sme boli stvorení jeden pre druhého, akoby sme boli stvorení len na toto. Prsty rúk sa nám prepletajú rovnako ako jazyky a netuším, či to trvá desať minút alebo hodinu. Ako v reťazovej reakcii, čelo postele narazí do steny a Marco mi do ucha zmučene pošepká moje meno.

"Hneď som späť, neuteč mi," preberie ma Marcov zastretý hlas z driemot.

Skôr, ako znovu zaspím, je späť s táckou, na ktorej sú položené dva poháre vody s kockami ľadu. Doteraz som si neuvedomila, aká som smädná. Odpijem si z pohára a ľahnem si späť do postele, hoci by som mala ísť. Dostala som, po čo som si prišla, nie je dôvod ostávať tu.

Strhnem sa, keď na hrdle zacítim niečo studené. Marco vybral kocku ľadu z pohára a jemne mi ňou prešiel po krku. Leží vedľa mňa podopierajúc si hlavu jednou rukou a kocku ľadu mi posúva nižšie po tele. Ľad sa pri kontakte s mojou horúcou kožou okamžite topí a vytvára tenké pramienky vody. Marcove pery sa z nich napijú a ja mám pocit, že vyskočím z vlastného tela. 

"Si nádherná."

Zatvorím oči a usmejem sa, ďalej si vychutnávam Marcovu hru, kedy mi ľadom na pokožke vytvorí zimomriavky a potom ju perami zohreje, aby ju mohol zas schladiť. 

Napokon mi zvyškom ľadu obkrúži pery. Otvorím oči a obliznem ho jazykom, potom obopnem perami, aby sa rýchlejšie roztopil. Po brade mi stečie pramienok vody a ja sledujem, ako to Marca ničí. Viac sa na to nevydrží pozerať, pobozká ma a pritiahne si ma k sebe. 

Ležíme nalepení na sebe a môj unavený mozog generuje stále nové výhovorky, prečo tu ostať. Je mi tak dobre. 

"Odíďme niekam preč," pretne môj hlas ticho. Znepokojene otvorím oči. Naozaj som to povedala nahlas? Nemala som toľko piť.