Puto

30.

O 6 mesiacov neskôr

Anna

Zatvorím oči a nechám hudbu, nech mi prúdi celým telom. Vo svetle farebných reflektorov sa zdá všetko krajšie.

Zacítim zovretie niečích rúk okolo pása vediac, že to telo tisnúce sa ku mne zozadu, nepatrí Mii ani Nickovi, pretože tí spolu tancujú priamo predo mnou. Pootočím hlavu a pohľadom sa stretnem so sexi blonďákom, ktorý ma sleduje odkedy sme dorazili do klubu. Nebránim sa jeho dotykom, naopak, prahnem po nich. Cítim sa znovu živá.

Prešlo takmer pol roka a môj život sa od základov zmenil.

O byt som prišla, pretože prepadol v prospech štátu kvôli Adamovým dlhom na daniach. Auto som musela predať, aby som si mohla prenajať apartmán veľkosti myšacej diery v krajskom meste. Stále je to na skok od môjho rodného mesta, ale tam som nedokázala ostať žiť. Nie po tom všetkom, čo sa stalo. Marco bol všade, kam som sa pozrela.

Nedávno som konečne skončila s rehabilitáciami a tak si užívam sobotnú noc v miestnom disco klube s mojimi priateľmi tak, ako za starých čias. Pravdaže, nie je to Hottie. Môj milovaný klub opäť funguje, ale bez mojej účasti. Nechcela som mať nič spoločné s Barilom, ani jeho kumpánmi.

Momentálne mi pohodlne stačí práca v kaviarni. S Nickom si plánujeme otvoriť menší bar. Možno ho tak konečne presvedčím, aby sa sem presťahoval tiež a nemusel za mnou dochádzať. A kde je Nick, tam bude aj Mia.

Blonďák mi perami prechádza po pravom uchu a šepká pritom samé nezmysly. Tváriť sa zaujato mi vždy išlo, takže aj po novom ostávam verná hre s tými istými pravidlami. Pretože môj život nie je rozprávka a happy endy sa stávajú len vo filmoch.

Ešte ani nie je polnoc, keď s mojím spoločníkom stúpame po schodoch ku dverám do môjho bytu, keďže je výťah opäť mimo prevádzky. Je mi smiešne z toho, ako sa ma ani na sekundu nechce prestať dotýkať, čím sa nám cesta značne predlžuje.

Keď sa konečne dostaneme na poschodie, kde bývam, snažím sa v kabelke nahmatať kľúče. Vypila som niekoľko miešaných drinkov a preto mi to nejde tak rýchlo, akoby som si priala.

"Anna?" ozve sa zo schodiska a mne zamrzne krv v žilách. Pomaly sa otočím za známym hlasom. Na tvár si stihnem nasadiť ľahostajný výraz.

"Čo tu robíš, Marco?" venujem mu letmý pohľad a ďalej sa prehrabujem v kabelke.

"Kto je to?" zašomre blonďák vyšlúc k Marcovi vražedný pohľad.

Ten ho úplne ignoruje. "Asi nie je vhodná doba, ale mohli by sme sa porozprávať?"

Uškrniem sa. "Máš pravdu, teraz nie je vhodná doba." Trúfnem si pozrieť sa na neho lepšie. Vyzerá celkom inak, ako som ho videla naposledy. Vlasy má dlhšie, ako predtým. Skoro ma nahnevá, ako veľmi mu to pristane napriek tomu, že pribúdajúce šediny ho robia starším.

"Je to dôležité."

"Dôležité z hľadiska tvojich priorít, alebo tých mojich?"

Skáče pohľadom zo mňa na blonďáka a pery pritom zviera do rovnej čiary.

"Šiel som sem rovno z letiska. Nezdržím ťa dlho."

Pomaly vydýchnem. Potom sa otočím k môjmu spoločníkovi.

"Necháme to na inokedy, dobre?"

"To myslíš vážne?" oborí sa na mňa.

Pokrčím plecami naznačujúc bezmocnosť.

Neveriacky sa zamračí, Marca počastuje najvyberanejšími nadávkami zo svojej slovnej zásoby a šomrajúc pomaly dupe dolu po schodoch.

"Ideš?" vyzvem ho ponad plece a konečne odomknem dvere.