Puto

3.

Marco

V piatok krátko pred polnocou dorazíme do klubu Hottie. Erik sa napchal do tak obtiahnutého trička, že sa v ňom určite nemôže ani nadýchnuť. Ja som sem šiel rovno z kancelárie, takže som akurát zakryl košeľu športovým sakom.

Na prvý pohľad vyzerá toto miesto s krikľavým blikajúcim nápisom nad vstupnou bránou ako bordel. Pri vchode stoja dvaja akože vyhadzovači, prerastení vysokoškoláci na brigáde, ktorí kontrolojú doklady. 

Napriek tomu, že tu vrieska hudba, až mám chuť odstreliť si hlavu, interiér vyzerá dobre. Celý priestor je rozdelený na dve časti. V prednej časti sú stoly s vysokými kovovými barovými stoličkami a niekoľko boxov v modernom štýle, ktoré poskytujú väčšie súkromie. V zadnej časti je tanečný parket zaplnený potácajúcimi sa telami.

Skladba osadenstva je tu rovnaká, ako v každom inom takomto podniku - miestni gauneri a opité študentky. Najhoršia možná kombinácia.

Predierame sa k baru, kde nás víta v rockovom štýle vymódený barman nevrlým vrčaním. Vrčanie sa ešte zhorší, keď Erik spomenie Annine meno. Predsa chceme mať istotu, aby vedela, že sme dorazili. Niežeby sme sem nemohli prísť aj bez jej pozvania, ale patrí jej to. Rozohrala túto hru, tak budeme hrať.

Netrvá dlho a objaví sa pri nás mladučká brunetka viac nahá, ako oblečená. Erik okamžite vypne hruď. Úbožiak. 

"Pekný večer, páni," obdarí nás miliónovým úsmevom. Naša súkromná čašníčka?

"Som Mia," podá ruku najprv mne a potom mi cmukne do ucha. Keď je zoznamovacie kolo za nami, nasledujeme ju aj s našimi nealko pivami do jedného z VIP boxov. Usadí sa medzi nami.

"Šéfka je bussy."

Prižmúrim oči. Prečo nemôžu ľudia pod tridsať rokov rozprávať normálne?

Erik sa na mňa veľavravne pozrie. Čo je? Aké také základy angličtiny mám, takže viem, čo to znamená. To, že nemá záujem stretnúť sa s nami.

"Kedy naposledy si bol tancovať?" spýta sa ma po chvíli Mia.

"Je to už nejaký čas," odpoviem bez rozmýšľania. Neviem, čo ju tak rozosmialo a ani prečo sa smeje aj Erik. Na toto som už starý.

Mia ďalej trepe dve na tri, prenechávam celú jej pozornosť môjmu kolegovi. Občas súhlasne prikývnem, ale v tom hluku aj tak ledva počujem, o čom sa bavia. 

Na stole sa rozsvieti obrazovka Miinho mobilu. Smola, že ho položila priamo do môjho zorného uhla. Práve sa naklonila k Erikovi, takže si to nevšimla. 

Mobil sa vzápätí rozsvieti znovu a ja si môžem prečítať akúsi skupinovú konverzáciu.

Nick: James Bond a jeho spojka nám odoženú zákazníkov

Anna: Ha, ha. Ktorý je James Bond???

Nick: Predsa ten krajší aka moje-tričko-sa-zbehlo-pri-praní... Ale ten druhý s tým kyslým ksichtom ma znervózňuje viac

Anna: Nicky, kľud. Mám to pod kontrolou :-)

Nick: Mia, teba ešte nebolia kútiky úst od toho, ako sa na nich vyškieraš???

Viac nestihnem, displej opäť stmavne. Či sa cítim ukrivdený, lebo môj kolega urobil lepší dojem? Absolútne nie. Som rád tým, kým som. A nezáleží mi na tom, čo si myslia ostatní. Nezaoberám sa príliš tým, čo mám na sebe. 

Po ďaľšie, nie sme tu inkognito a je len dobre, že naša prítomnosť vyvolala nejakú reakciu.

Aj keď je pravda, že som trochu sklamaný, ako sa situácia vyvinula. Čakal som, že nám naša hostiteľka venuje aspoň jeden svoj sebavedomý úškrn a nepošle za nami náhradníčku.

Z myšlienok ma vytrhne DJov hlas. Volá Miu na parket, pretože sa chystá hrať jej obľúbenú pesničku. Tá vystrelí zo svojho miesta medzi nami, pričom nechá Erika s nedokončenou vetou na perách. 

Klubom sa ozýva jeden z tohtoročných letných hitov, ktorý poznám len vďaka tomu, že sa mi v aute nepodarilo naladiť žiadnu normálnu stanicu.

Mia sa očividne rada zabáva. Takmer okamžite sa k nej pridali ďalšie dve mladé dievčatá, možno kolegyne? Niekoľko odvážlivcov mužského pohlavia sa snaží dostať sa medzi ne, ale ony ich s prehľadom ignorujú. Ďalej tancujú, spievajú a vlnia sa do rytmu jedna okolo druhej. Jednoducho sa predvádzajú a funguje to. Erik vedľa mňa ani nedýcha.

Ku koncu pesničky prichádza finále vystúpenia. Mia si pritiahne jednu z kamarátok k sebe a pobozká ju. Nie, nebola to kamarátska pusa, regulárne jej strčila jazyk do úst. 

Pískanie a ďaľšie zvukové prejavy spokojných divákov najmä mužského pohlavia na okamih prehlušia aj hlasnú hudbu.

Keď sa od seba odtrhnú, Mia sa vráti k nám. Smeje sa a oči jej žiaria, očividne je so sebou spokojná.

"Budem sa musieť vrátiť do práce, chlapci," hodí na nás psie oči.

"To je ale škoda," hlesne Erik sklamane.

"Rada som vás spoznala, dúfam, že prídete aj nabudúce," obom nám vtisne bozk na líce, posledný krát na nás žmurkne a vzápätí je preč.

"Po tom, čo som videl, je pusa na líce ako facka," poznamená Erik.

Odpijem si zo svojho piva a pokrútim hlavou. Z hlasnej hudby ma už začína bolieť hlava a jediné, po čom túžim, je posteľ. Bol to dlhý týždeň. 

Keď sa otočím k Erikovi, aby som mu oznámil, že odchádzam, nájdem ho v nejakom vtipnom rozhovore s peknou červenovláskou. Obaja sa smejú a sú zabratí jeden do druhého, tak len do neho drgnem a kývnem mu na pozdrav. Erik kývne späť a ja odchádzam.

Predieram sa medzi baviacimi sa ľuďmi, podrážky topánok sa mi lepia o podlahu. Nikdy nepochopím, ako niekto môže piť tie moderné sladké farebné žbrndy.

Vlastne človek nevie, či sa má pozerať skôr pod nohy, aby nestúpil na rozbité sklo, alebo pred seba, aby do niekoho nenarazil. Klub je plný na prasknutie.

Už som skoro pri východe, keď zazriem v našich kruhoch známu tvár. Max alias Vlk. Nie som si úplne istý, či je to on, ale zdá sa mi, že aj pri tomto osvetlení vidím jeho krivý úsmev, ktorý pripomína skôr zvieraciu grimasu. Len prednedávnom vyšiel z väzenia a onedlho sa tam vráti. Takto to u týchto chlapov chodí. Stavím sa, že je práve krôčik od porušenia podmienky. 

Žeby mal nakoniec tento večer predsa len šťastný koniec?

Práve sa naklonil k svojej mladej spoločníčke a niečo si od nej vzal.

Automaticky zamierim k nemu, ale nie som dosť rýchly  a zmizne mi z dohľadu. Snažím sa ho vypátrať, znovu ho zahliadnem na chodbe smerujúcej k pánskym záchodom. Keď dorazím na toalety, čaká ma tam len typický zápach a steny počmárané veľavravnými odkazmi.

Vrátim sa na chodbu a pustím sa ďalej, až kým neprídem k núdzovému východu. Vrazím do protipožiarnych dverí a ocitnem sa na ulici. Moje pľúca sa s úľavou nadýchnu čerstvého vzduchu. 

Max je preč. Ale moju pozornosť upúta pohyb niekoľko metrov odo mňa. 

Anna?