Puto

27.

Marco

Možno bolo sebecké ťahať Annu k mojim rodičom. Ale potreboval som oznámiť môjmu otcovi, že existuje možnosť, že budem ako detektív kompromitovaný. Neviem, čoho všetkého je môj ukrivdený nadriadený schopný, ale nebudem na to čakať so založenými rukami.  

Bolo pre mňa dôležité, aby sa to otec dozvedel z mojich úst. Dva krát do mesiaca totiž hráva karty s bývalými kolegami, pričom niektorí z nich sú ešte stále v aktívnej službe a sú klebetní viac, ako sa patrí.

Meno Adam Wagner pre neho nebolo úplne neznámym pojmom. Preto ho zaujímalo, ako s tým všetkým súvisí tá prekliate krásna žena, ktorú som priviezol so sebou. Tak trochu som dúfal, že keď si vypočuje, čo sa práve deje na úrade, odobrí mi moje konanie. Úprimnejší dialóg sme asi ešte nikdy neviedli. Domov som odchádzal spokojný. Stačil mi pocit, že som sa úplne nezbláznil. 

Keď parkujem pred domom, je už tma. Vypnem motor a otočím hlavu k Anne, ktorá medzitým opäť zaspala. Chystám sa ju zobudiť, keď mi zazvoní mobil. Vystúpim z auta a hovor príjmem.

"Počúvam, Erik."

"Nerád ťa zas ruším, keď máš voľno, ale musíš prísť."

"Teraz hneď?" zamračím sa. "Nepočká to do zajtra?" Chcem totiž tú spiacu ženu v aute odniesť do domu a vyzliecť ju do naha.

"Asi si dnes nevidel správy, ale zo včerajšieho požiaru je novinárska senzácia."

Pretočím očami. Novinári? Ešte toto nám tu chýbalo. "Aké zlé to je?"

"Povedzme, že prišli na to, že to môže súvisieť s Wagnerovým zmiznutím a dosť si to užívajú. Emailovú schránku mám zaplavenú žiadosťami o vyjadrenie a šéf nariadil, aby sme ešte dnes zvolali tlačovku."

"A chce, aby som tam vystúpil práve ja," skonštatujem.

"Presne tak," povzdychne si Erik.

"Dobre, prídem tak za pätnásť minút." Hovor zruším a pozriem sa na spiacu Annu. Viem, že je to absurdné, ale pocítim silné zadosťučinenie, že je tu. Že spí v mojom aute pred mojím domom. A dnes bude opäť spať v mojej posteli. A ak všetko pôjde dobre, bude v nej spať aj zajtrajšiu noc, aj noc nasledujúcu po tej zajtrajšej noci. 

Vyhral som. Nebola to súťaž, ale aj tak sa cítim ako víťaz. On je na úteku a prišiel o všetko. Aj o svoju sestru. 

Keď otvorím dvere na aute, Anna pootvorí oči a poobzerá sa. V ruke stále drží box so škoricovými sušienkami, ktoré nám zabalila moja mama. 

"Už sme doma?" spýta sa ma a pošúcha si oči.

"Hm," pousmejem sa a nielen preto, že nazvala môj starý rodičovský dom svojím domovom. Pomôžem jej vystúpiť a keď už stojí na nohách, skloním sa k nej a pobozkám ju. Cítim, ako sa usmieva. 

"Musím ísť do práce, počkáš na mňa?" opriem si čelo o to jej.

"Kam by som išla?" zahryzne si do spodnej pery.

"Vieš, ako to myslím," pokrútim so smiechom hlavou.

"Áno, detektív Molin, počkám na vás vo vašej posteli," zašepká mi do pier.

Milujem vidieť ju takúto, nežnú, poddajnú. Verím tomu, že som prvý muž, ktorému to dovolila.

"Choď dnu a zamkni sa," poviem napokon a počkám, kým prejde do domu. Neodídem skôr, než začujem cvaknutie zámku na vchodových dverách.

Anna

Hľadím do Marcovej chladničky a rozmýšľam, čo by som mu mohla pripraviť na večeru. Nikdy som nebola žienka domáca a moje kulinárske schopnosti sú na úrovni začiatočníka, ale zaumienila som si, že ho prekvapím. Zo surovín, ktoré som našla, nakoniec môžem uvariť akurát cestoviny s omáčkou a syrom. Ale aj tak som so sebou spokojná.