Bývalý

Kapitola 3 | Úvod do novej školy

Zas sa ozval ten debilný budík. Strašne ma bolí hlava po tom včerajšku. Mám okno. Veď ako inak. Ale dnes je to v pohode. Idem až na štvrtú hodinu.
Do novej školy.

Nie, nič som neurobila, ale moja bývalá škola sa musela zrušiť. Bolo málo peňazí.

A najhoršie na tom je, že Iva sa musela odsťahovať čiastočne aj kvôli tomuto.  Strašne mi chýba.
Samozrejme, mám tu aj iné kamošky, ale oni...oni proste nie sú Iva. Vždy ma vedela vypočuť, pomáhala mi a poznala ma lepšie ako seba. No proste ako moja druhá polovička. (Nemyslite si to, čo si myslíte :D)

Odsťahovali sa dosť ďaleko, takže návštevy budú takmer nemožné.
Mám taký pocit, že rozchod s Patrikom bol len začiatok zlého obdobia v mojom živote.
Dúfam, že sa nestane už nič horšieho. Tieto udalosti mi úplne stačili aj na celý život.

No a toto je zhrnutie, prečo sa mi tá nová škola zhnusila. Vždy, keď si pomyslím na moju novú školu, spomeniem si aj na Patrika, Ivu, ako spolu s nimi odišla moja radosť zo života. No pomaly sa vracia vďaka Ryanovi.

Obzrela som sa vedľa a uvidela Ryana ako stále spí. No ja už nemôžem.

Išla som do kúpelne a dala si rannú sprchu. Zo skrine som si vybrala čierne legíny, červené tričko s nápisom a mikinu tiež čiernu. Pred zrkadlom som skonštatovala, že takto môžem vyjsť do sveta.

Pomaly som otvorila dvere, aby som náhodou nezobudila našeho Ryana. Keď som zišla dole, nikto tam nebol. Veď jasné, že sa vôbec čudujem. Zachvíľu bude 11 a mne o 11:20 ide bus.
Asi by som sa mala začať chystať.

Zbehla som hore po kabelku, dala do nej potrebné veci. Ešte som stihla trocha mejkapu a špirály.

Keď už som bola hotová, mohla som sa vydať na cestu do školy. Po ceste som stretla pár mojich bývalých spolužiakov, no neboli zo strednej, ale zo základky. Skoro so všetkými som v kontakte aj doteraz. No niekedy, keď si zaspomínam na zlaté časy na základke, zistím, že sme sa všetci strašne zmenili. Aj fyzicky, aj psychicky.

Akurát, keď som prišla na zastávku, prišiel aj autobus. Vzadu sedeli nejakí chalani a zapískali na mňa, no ja som len prevrátila očami a ďalej sa venovala hľadaniu miesta. Zistila som, že všade je obsadené. Teda až na jedno.

„Myslím, že hľadáš miesto," zašepkal mi niekto do ucha.

„Ako si to zistil?" samozrejme irónia nesmela chýbať, no ešte stále som sa neotáčala.

„U nás zhodou okolností jedno je." ignoroval moju otázku.

„Čo tým naznačuješ?" a teraz som sa už otočila.

To, čo som uvidela, ma dosť prekvapilo. Nádherné zelené oči, vlasy rozcuchané do všetkých strán, no aj tak mu to pristalo a tvár mu ešte zdobil ten typický chlapčenský úsmev, no nebolo to také obyčajné, bolo to neodolateľné.

„To, že by sme boli veľmi poctení tvojou návštevou," ukázal na partiu chalanov sediaciu vzadu. Áno, bola to tá partia, ktorá na mňa pískala.
Veľmi dobre som vedela, že ma aj tak presvedčí, tak som sa radšej vzdala.

„Kedže je to krízová situácia, prijímam to," zasmiala som sa  a jemu sa úplne rozžiarili oči.

„Dúfam, že takýchto krízových situacií bude viac," žmurkol na mňa a už ma ťahal do zadu.

Tam boli ďalší štyria chalani. Celkovo bolo v poslednom rade šesť sedadiel vedľa seba. Úplne pri okne sedel tiež jeden chalan, asi z ich partie, no ten moju prítomnosť úplne odignoroval.

To ma trošku vyviedlo z miery, kedže voľné miesto bolo práve vedľa neho.
No nálada sa mi zdvihla, keď som zistila, že na druhej strane sedia ostatní chalani ktorí keď ma uvideli, nahodili neodolateľné úsmevy a zborovo ma pozdravili:

„Ahóój!" stále sa usmievali. Až na toho chalan pri okne, toho zrejme strašne zaujala nudná krajina za oknom.

„Jeho si nevšímaj, dnes nemá náladu na baby a to musíme využiť," povedal Adam. Po ceste mi stihol povedať meno.

„Tak fajn," mykla sol plecami. No keď som si vedľa neho sadla, mala som taký divný pocit.

„Takže ja som Adam, ale to už vieš,“ a žmurkol na mňa.

„A toto sú Christian, Marcus, Sam a Sean a henten čo ani nevníma, toho poznať nemusíš,“ opäť na mňa žmurkol. Nechápem, prečo to robí. Ešte dostane tik.

„Ehm, a kam vlastne cestuješ?" nesmelo sa opýtal, tuším, že Sean (Šón).

„Na Old High, a vy?" pozrela som sa na nich.

„Aj my," povedali zase naraz.

„V ktorom si ročníku? Lebo my v piatom," zas ten neodolatelný úsmev.

„V treťom," zasmiala som sa ich výrazoch. Doslova po mne slintali. Dobre preháňam, ale smerovalo to k tomu.

„Neboj sa, naša škola je fajn,“ usmial sa a pohladil ma po stehne Adam, tak ako to kedysi robil Patrik.

„Héj! Nedotýkať sa," a už som mu dávala ruky dole.

„Čo príde ma nakopať tvoj frajer?" spýtal sa trochu s podozrením.

„Hej, môj imaginárny frajer ťa príde nakopať do tvojich imaginárnych gulí," uchechtla som sa. V tom som z ľavej strany započula smiech.

Na tej strane však sedela len jedna osoba. Ten čudný chalan.
Nevidela som mu do tváre, lebo bol stále otočený k oknu a navyše mal kapucňu.
Ale aspoň som počula prvé známky toho, že žije.

No moja poznámka nepobavila len jeho, ale aj chalanov. Aj Adam sa smial. Tak som sa pripojila aj ja.
Ešte chvíľu sme sa bavili o úplnych hlúpostiach, pokiaľ autobus nezastavil pred mojou školou. Z autobusu som vyletela ako strela a rýchlym krokom som pokračovala ku škole.

„Ešte neviem tvoje meno, kráska!" zakričal za mnou Adam. Oni ešte postávali pri zastávke.

„Veď chodíme do tej istej školy, nie?" zasmiala som sa a zakývala im. Všetci urobili to isté, až na toho chalana. Netuším čo je zač, ale ide z neho strach.
Musíte však uznať, že je to dosť dobrý úvod do novej školy, aj keď som sa do nej zatiaľ len chystala vojsť...