Bývalý

"Happy end? No.."

„Haha," zasmial sa.

„Tým by si si moc neuľahčila život, keďže máš teraz vo väzení toho tvojho frajera," posmešne si odfrkol.

„Ja nikoho nemám vo väzení. Jediný kto tam bude, si ty!" vykríkla som.

Pár hláv sa za nami otočilo a mne došlo, že parket nie je navhodnejšie miesto na konverzáciu s vrahom.

Predrala som sa cez masu ľudí až som zacítila čerstvý vzduch. Tým myslím dym z cigariet a arómu z alkoholu.

Sadla som si na schody a čakal kým ma doženie vrah. Znie to tak drasticky a pritom je to len sedenie na schodoch. S vrahom tvojich rodičov. Ja viem a uvedomujem si to. No tak moment!

Obzrela som sa či tu už je no nikde som ho nevidela. Dostala som skvelý nápad. Z vrecka som vybrala mobil a stlačila nahrávanie. No poď Adamko, poď sa porozprávať.

O chvíľu som zacítila jeho silnú kolínsku a následne som videla ako si sadá. Vedľa mňa.

„Prečo?" zašepkala som. (Pamätáte? Úplne v prvej časti to povedal Patrik :3)

„Nebudem chodiť okolo horúcej kaše. Zaplatili mi za to. Nikdy som nebol milý, priateľský a celkovo taký akého ma poznáš. Sorry." mykol plecami. A to mi úplne stačilo. Mám dokonalý dôkaz na to, aby ho zavreli. No ja som chcela vedieť viac.

„A prečo si sa teda ku mne tak správal?" otočila som sa k nemu. Uprene sa na mňa díval a na tvári mal výraz, ktorý nevyjadroval žiadnu emóciu.

„Možno som chcel mať pri sebe niekoho, komu na mne záleží. Aby som sa necítil sám. No potom mi došlo, že ma to nebaví," opäť mykol plecami.

„Takže preto si bol taký divný," dodala som. Adam pokýval hlavou na znak súhlasu a potom sa usmial.

„Rád som ťa spoznal Mel. Patrik si naozaj lepšie vybrať nemohol," usmial sa a dal mi pusu na čelo.

Chvíľu som ostala zarazená, no potom som sa zobudila, ale to už bolo neskoro. Čo sa to s ním stalo? Z minúty na minútu sa zmeniť. To nie je normálne.

Z úst sa mi vydral vzlyk, no slzy som ešte stihla zastaviť. Jediné, čo teraz musím urobiť je, ísť na stanicu a udať ho. Môjho najlepšieho kamaráta. Bývalého najlepšieho kamaráta.
Utekala som teda na stanicu. Tam som vyfasovala môjho obľúbeného strážnika.

„Úprimnú sústrasť slečna Benethová," smutne sa usmial. Len som jemne kývla hlavou a podala mu mobil. Zatváril sa zmätene.

„To načo? Síce chcela moja dcéra nový mobil, ale to ste fakt nemuseli," snažil sa odľahčiť situáciu. Aj sa mu to podarilo.

„Nie nie. Bol za mnou človek, ktorý môže sa smrť mojích rodičov," vysvetlila som.

Strážnik aj tak nechápal. Veď sa mu ani nečudujem, keď som mu to neoznámila.
A tak som mu až do večera vysvetľovala ako to bolo. A prečo tak dlho? Nevysvetlila som mu len to, ale aj celý môj život. Občas bol prekvapený, inokedy zúril alebo smial sa. Až nakonci mi povedal jednu vetu:

„Slečna Benethová, váš život je ako nálada tínedžera. Raz je štastný, inokedy plače," a nad týmto som rozmýšľala celú cestu domov.

Už pred domom som počula krik. Ale nevyzeralo to ako tá blondína, čo tu bola naposledy. Bol to krik dvoch chalanov.

Vošla som dovnútra a započúvala sa do rozhovoru. A ako naschvál nebolo nič rozumieť.

V obývačke sedeli Jason s Benom. Tak moment. Chýbajú už len... A sakra. Rýchlo som vybehla hore pripravená na kričať na nich, ale vo dverách som sa zastavila. Nebol tam Eric s Patrikom. Ale Eric s... Adamom!
Bola som prekvapená a naštvaná. Aj Eric mal na tvári výraz typu -vidím ducha-. Za to Adam sa len uškŕňal.

„Môžeš mi láskavo vysvetliť, čo tu henten robí?" skríkla som a založila ruky na prsiach.

„N-no vieš ono...to nie je tak ako to vyzerá," rozhadzoval Eric rukami.

Pozrela som na Adama a ten mal na tvári prekvapivo naštvaný výraz. No nepozeral sa na mňa, ale za mňa. Otočila som sa a uvidela Patrika.
Bol opretý o rám dverí a drzo sa uškŕňal. Tak fajn. Ak niekto z vás tomu chápe, nech mi to ihneď vysvetlí!

„Čo sa tu deje?" vykríkla som.

„Vieš Mel. To ja som Adamovi povedal, kde sú tvoji rodičia. Lenže to som nevedel, čo chce urobiť. Naozaj mi je to veľmi ľúto," bránil sa Eric. Takže to on.

„Takže to ty?! Za všetko môžeš ty!" prišla som k nemu a strelila mu riadnu facku.

Cítila som ako mi tečú slzy, a tak som rýchlo utiekla do Patrikovej izby. Heh. Zvláštne, že nie do našej. Oprava, mojej. Erica už nikdy nechcem vidieť!
Hodila som sa na posteľ a plakala. Ani nie o minútu sa otvorili dvere a dnu vošiel môj bývalý alebo terajší?

„Mel. Naozaj mi je to ľúto," objímal ma.

„Ty si o tom vedel?" smrkla som.

„Kebyže o tom viem, nestane sa to," uistil ma a ja som si vydýchla. Ležali sme tam ešte dosť dlho a ja som sa Patrikovi zverila ako som sa cítila, keď pri mne nebol. Dohodla som sa s ním, že sa s Ericom rozídem a budeme spolu. Teraz to všetko možno znie ako americká rozprávka so štastným koncom, no to je klamstvo.

Oťaželi mi viečka a ja som zaspala v Patrikovom náručí. No nie nadlho. Okolo pol noci sa domom ozval buchot. Niečo spadlo. Niečo veľké.
Patrik vyskočil na nohy a otvoril šuflík vedľa postele. To čo odtial vytiahol ma dosť...zarazilo.
Vytiahol odtiaľ zbraň a nabil si ju. To si robíte prdel. Veď hádam sa nejdeme zabíjať.

„Ty ostaň tu," prikázal mi, no ja som ho neposlúchla. Šla som rovno za ním.

„Stoj!" ozvalo sa za mnou. Trhlo mnou, ale otočila som sa. Za mnou stál Adam s namierenom zbraňou. Na mňa.
Patrik sa rýchlo postavil predo mňa. Milé gesto. Bože Mel nerieš to teraz! Veď môže umrieť! Nie! Nemôže!.

„Myslíš si, že ju netrafím aj keď pred ňou stojíš?" uchechtol sa Adam.

„Tak to si na omyle," povedal a už- už stláčal spúšť, no Patrik ho predbehol. Adam však pred seba postavil niekoho iného. Guľka postrelila nesprávneho...