Bývalý

Kapitola 16 | Návrat domov

Zobudila som sa na to, že mi bola zima. Cez okno bolo vidieť, že je tu decemeber. Čo to tu trepem, veď o štyri dni sú Vianoce. Jess aj Darcy už odišli domov, tak ako aj väčšina spolužiakov.

Aj ja za chvíľu pôjdem domov. Zajtra ráno letím. Celkom sa aj teším, no hlavne sa chcem zmieriť s Adamom. Od toho večera, čo sme sa pobozkali, som ho nepočula. Volala som mu, no on bol buď nedostupný alebo mal obsadené. Volala som aj Chrisovi, neviem či ho si pamätáte, ale tiež bol vtedy v autobuse, keď sme sa prvý krát stretli. No ale späť k veci.

Chris mi povedal, že je naštvaný. Veľmi. Vraj odkedy sa vrátil, sa začal opíjať a robiť dosť zlé veci. Každému odvráva a normálnu reč by ste s ním neprehodili. Chris ma vyslovene prosil, aby som s tým niečo urobila, no ja osobne si myslím, že to nebude moc ľahké. Ale iná možnosť tu nie je.

Neskôr večer...

N.U.D.Í.M.S.A. Strašne moc. Všetci sú doma a na internáte som možno dokopy ja a recepčná. Štve ma to. Z myšlienok ma vytrhlo trošku dosť hlasné klopanie na dvere. Trhlo ma, lebo som nikoho nečakala. Pomalým krokom som prišla ku dverám. Padla mi sánka. Pred dverami stála Iva. Čo tu tá robí?

„Ivúúúš!" hodila som sa jej okolo krku.

„Lisúúúš!" napodobnila môj tón, aj keď som vedela, že to myslela úprimne.

„Čo ty tu robíš?" prekvapene som sa jej spýtala, keď sme sa odtiahli.

„Prišla som odviesť svoju najlepšiu kamarátku domóóv," nadšene skríkla.

„Jupííí!" zapištali sme obidve naraz. Bože, tak neskutočne mi chýbala.

„Tak a teraz sa zbaľte, slečna Beneth," povedala naoko vážnym hlasom, aj keď som videla ako jej trhalo kútikmi.

„Rozkaz, madam," priložila som ruku k čelu tak, ako to robia v armáde.

Otvorila som skriňu a polovicu z jej obsahu som nahádzala do kufra. Iva sa na mne smiala. Síce neviem, čo tu bolo také smiešne, ale začala som smiať aj ja.

Keď už som bola zbalená, prišli sme ku recepčnej, kde som odovzdala kľúče a pobrali sme sa do auta. Iva mi ešte stihla povedať, že si kúpila nové auto. Musím skonštatovať, že dost drahé. Do kufra auta som nahádzala svoje kufre a mohli sme vyraziť. Cesta na letisko bola pomerne krátka. Necelé dve hodiny.

V lietadle...

„Tešíš sa?" spýtala sa ma Iva. Úprimne? Ani moc nie. Som dosť nervózna.

„Áno," falošne som sa usmiala. No ja som zabudla, že Iva ma pozná až moc dobre. Veľmi pochybovačne sa na mňa pozrela.

„Melissa, čo sa deje?" čo to všetci máte s tou Melissou? Povzdychla som si.

„Pohádala som sa s Adamom," smutne som sa na ňu pozrela. Jej pochybovačný pohľad vystriedal chápavý. Čo to?

„Čo je?" nechápavo som sa na ňu pozrela.

„Takže to kvôli tebe je taký naštvaný," šibalsky sa na mňa pozrela.

„Nechápem, na čo narážaš," veľmi dobre viem, čo myslí.

„Vy spolu chodíte, že? Alebo ste sa spolu aspoň vyspali, že?" hodila som na ňu šokovaný výraz.

„Takže hej? Ja som to vedela!" zvrieskla na celé lietadlo. Tuším sa za nami pár hláv otočilo, no Iva to ako vždy neriešila. Celé som jej to vysvetlila. Niekedy to okomentovala, niekedy prikyvovala alebo naopak ho chcela zabiť. Aj tak sme sa zhodli, že sa s ním musím porozprávať.

Cesta domov...

Už dve hodiny možno aj viac ideme domov. Taxíkom. Začínam to tu spoznávať.

„Veď...veď my sme doma!" skríkla som. Všetci na mňa hodili šokované pohľady, lebo to nečakali. Popravde, ani ja.

Taxikár zastavil pred mojím domom. Nič sa tu nezmenilo. Nedomaľovaný plot ostal nedomaľovaný a susedia majú stále viac mačiek. Myslím, že rodičia nevedia, kedy prídem. Keby hej, už by tu stáli tri hodiny predtým a teraz by tu plakali od štastia. Iva mi medzitým ako mi taxikár vyberal kufre povedala, že ma príde pozrieť neskôr. Ževraj ma niečo súrne a zachichotala sa pri tom ako tínedžerka. Žeby sa našiel ten jej princ?

Ďalej som to neriešila, poďakovala som a zaplatila taxikárovi, ktorý mi len tak mimochodom povedal, že mám peknú kamarátku. Akože super. Zazvonila som pri dverách a nič. Skúsim ešte raz a nič. Vyskúšam kľúčku. Zamknuté. Zase sú niekde preč. Ešte, že mám svoje kľúče. Odomkla som si a ostala v šoku. To, čo som uvidela, nebolo vôbec, ale vôbec príjemné...