Bývalý

Kapitola 19 | Žiadne námietky!

Naštvane som vybehla z baru. Bežala som tak rýchlo, že som si ani nevšimla, kam idem. Odbočila som do nesprávneho smeru. O chvíľu som sa ocitla v tmavej uličke. Bola mi zima, a tak som sa pobrala ani neviem kam.

Bože, prečo som si len nezobrala nejakú mikinu? Pretože si blbá, Mel. Ach, jasné, moje podvedomie ma vždy dokáže rozveseliť. Naozaj nechápem, načo som sa sem trepala. Bola si hladná Mel, čo si zabudla? 

Z mojich myšlienok ma vytrhol buchot. Myklo mnou a rýchlosťou svetla som sa otočila. Na zemi sa povaľoval nejaký chalan. Bolo dosť vidieť, že už má čo-to v sebe. No on sa postavil a kým som sa spmätala, bol už skoro pri mne. Došlo mi, že ma určite neobíde, a tak som sa rozbehla. No on bol rýchlejší a stiahol ma k sebe. Oprel ma o stenu a surovo mi vopchal jazyk do úst. Chcela som ho od seba odstrčiť, no on ma silno držal v jeho "objatí". Hryzla som do jazyka tak silno ako sa to len dalo. Odtiahol sa a strelil mi facku.

„Tak ty budeš vzdorovať? To je tak sexi!" povedal neuveriteľne slizkým hlasom a rukou mi vošiel pod tričko. A ďalej už to poznáte. Neznámy muž uniesol mladé dievča. Znásilňoval ju a bil až dokým nepodľahla. Jej najbližší ju neustále hľadali, no po piatich rokoch definitívne stratili nádej. Po desiatich rokoch čírou náhodou našli jej už mŕtve telo. A takto sa skončil život mladej budúcej psychologičky.      

  Nie! Nie! Nie! Takto ja nemôžem skončiť. Ale môžeš. Ozval sa môj zákerný vnútorný hlas. Kopala som ho, no on mi chytil obe ruky a vystrel ich ponad moju hlavu. Ešte viac sa na mňa natlačil a opäť mi začal vyhrňať tričko. Vtedy sa nečakane odtiahol. Zošuchla som sa po stene dole a pozerala sa čo sa tu deje. Pocítila som ostrú bolesť a únavu. Jedna postava padla na zem, ale to už som upadala do tmy...

***

„Nemyslíš, že už by sa mala prebrať?" spýtal sa dosť povedomý hlas.

„Je v bezvedomí len pár hodín. To je normálne, slečna," povedal hlboký hlas.

„Madam," povedala nejaká žena. Zrejme bola polichotená. Heh, som zvedavá, kto to je.

„Madam, nebojte sa o ňu. Ona to zvládne," a už bolo počuť len buchnutie dverí a smutný povzdych. Chcela som otvoriť oči a bolo to príliš tažké. Celé moje telo bolo ťažké. Naštastie na mňa opäť prišla únava a ja som sa znovu  pobrala do ríše snov...

***

„Naozaj tam chceš ísť? Vieš, že to nemusíš robiť. Môžeš ostať doma..." prerušila som mamin monológ.

„Mami, mám 20 rokov a chcem doštudovať. Ten jeden mesiac doma mi úplne stačil," povedala som rázne.

„Vlastne to boli len dva týždne," pousmiala sa. Och, vy to asi neviete. Z maličkého zranenia sa stalo dosť veľké. Takže som v nemocnici strávila vyše dvoch týždňov. A ďalšie dva som ostala doma. Teda doma ako doma.

Momentálne som vo Francúzsku. Moji rodičia sa sem presťahovali. Aj napriek tomu, že som sa ich veľakrát pýtala prečo odišli, nedozvedela som sa nič nové. Vraj ešte na to nie je správny čas. Som zvedavá, kedy bude. A aby ste boli v obraze, práve sa chystám späť na intrák.

V nemocnici ma bola navštíviť iba Iva, chcela prísť aj Mirka, ale odhovorila som ju od toho. Veď predsa to má ďaleko. Dokonca ma nechal pozdravovať aj "Matty" z čoho som dostala infarkt. A lekári sa potom čudujú, že prečo dostávame infarkt takí mladí. No ale späť do reality.

„Idem a žiadne námietky!" vztýčila som varovne prst a odkráčala do svojej izby. Tam na mňa už čakali dva poloprázdne kufre. Počula som mamu ako s niekým volala. Tak trochu som dúfala, že zavolá Adama. Bože, čo to tu táram. Veď on tu ani nebýva. A navyše si myslím, že sa na mňa naštval, hoci neviem prečo...

Ocko otvoril dvere a zobral mi kufre. Ja som si zobrala menšiu kabelku, kde som nahádzala mobil a všetky tie debilinky. Mama s otcom už čakali pred dverami. Opäť mali zaslzené oči. Toto mi pripomenulo, keď som odchádzala na vysokú. A teraz tiež odchádzam na vysokú.

Objala som rodičov a samozrejme, že sa to neobišlo bez toho, že si mám dávať a pozor a blá blá blá. Povedali mi aj niečo, čo ma trošku zarazilo.

„Hlavne si dávaj pozor, komu veríš. Aj ten, komu si doteraz verila, môže byť zradca," povedal mi ocko, keď ma objímal. Trochu ma to vykoľajilo, ale nechala som to tak.   

Na letisko sme sa dostali o tri hodiny. Bola už noc. Lietadlo odhádzalo o 0:34 do štátov. Sadla som si a pomaly zaspávala. Bola som tak strašne unavená, že som ani nezaregistrovala, ako si ku mne niekto sadá...