Bývalý

"Musíš mi veriť"

Sadla som si na posteľ a zúfalo si dala hlavu do dlaní. Čo mu mám povedať?  Bože! Keby tu teraz boli rodičia. Ale nie. Oni sú namiesto toho kdesi vo Francúzsku. Už mesiac sa mi neozvali. Nemohli aspoň esemesku, hovor alebo už len sprostý list? Nemohli!

Postavila som sa a kopla do skrine. Bolo mi úplne jedno, či je jedna hodina ráno. Zrejme aj preto mi do izby niekto vošiel. Bol to Jason.

„Si v poriadku?" spýtal sa vo dverách.

„Prepáč, ak som ťa zobudila," opäť som si sadla na posteľ. Jason si ku mne prisadol a hladil ma po chrbáte. Bolo to upokojujúce. Aj keď viem, že na jeho mieste by mal sedieť Eric. Nie Eric, ale Patrik. Konečne som bola aspoň trochu v pohode a ty sa teraz ozveš?

„Nie. To je v poriadku. Len Ben za mnou prišiel, vraj tu čosi spadlo a on chce spať," jemne sa zasmial. Tiež som sa mierne usmiala, ale naozaj mierne.
Hlavu som si položila na jeho plece a zatvorila oči.

„Melly, mne to môžeš povedať," zašepkal po chvíľke.

„Prepáč, ale-" prerušil ma.

„Súvisí to s Ericom, že?" trochu sa odtiahol.

„Vlastne...aj s ním," povedala som po dlhšej pauze.

„Aj? Kto je v tom ešte?" prekvapil sa. No určite ti poviem, že Patrik je môj bývalý.

„Ale nikto," mávla som rukou.

***

„Mel! Poď dole" zakričal na mňa ráno Jason. Po včerajšej noci som strašne unavená. Nerobili sme nič, čo by ste mohli nazvať podvádzaním. Jednoducho som mu vysvetlila situáciu s Ericom. O Patrikovi som mu nepovedala ani slovo.

„Už idem!" odkričala som. Navliekla som na seba biele tielko a sivé tepláky a zbehla po schodoch dolu.

Vo dverách stál Jason a s niekým sa rozprával. Podišla som bližšie a podľa oblečenia mi došlo, že je to policajt. Dúfam, že Eric niečo nevyviedol.

„Vy ste Melissa Benethová?" spýtal sa ma.

„Ehm...áno. Stalo sa niečo?" neisto som si odkašľala.

„Áno, stalo. Myslím, že je to dosť..." pozrel na Jasona, čím naznačil aby odišiel. Predtým ako odišiel ma obdaril prekvapeným pohľadom. Popravde, aj ja som bola dosť prekvapená. Aj vystrašená.

„Viete slečna, ide o vašich rodičov..." vtedy sa mi zastavilo srdce. Dúfam, že sú v poriadku.

„Čo je s nimi?" skoro som vykríkla. Policajt sa však netvário nejak ľútostivo ako keď vám príde oznámiť vraždu. Takže vražda to asi nebude.

„Skôr čo urobili," opravil ma. Zatvárila som sa maximálne nechápavo.

„Poďte radšej s nami," otočil sa a kráčal k autu. Neostávalo mi teda nič iné ako s ním ísť.

Celú cestu v aute mi vŕtalo v hlave čo mohli moji rodičia urobiť? A navyše Eric tu zase nie je. Ach. 

O pár minút sme zastavili pred nemocnicou? To čo je toto?
Jeden z policajtov si všimol môj nechápavý výraz a hneď ma ubezpečil, že nejdeme na stanicu. Vlastne ma vôbec neubezpečil.

Vošli sme dovnútra a oni povedali meno mojich rodičov. Preboha! Možno, že som fakt...sirota! Nie nemysli na to! Nie si sirota a všetko je v poriadku. Nie je. Povedala som si, keď môj zrak uvidel nervózneho Erica a ako pobehuje pred izbou.

„Všetky odpovede máte u neho," povedal zrazu policajt a odišiel. Nechal ma tam samú.

Podišla som teda chvejúca sa od strachu ku Ericovi.
Doteraz si ma nevšimol. Nemala som v pláne ho vystrašiť, a tak som si sadla na lavičku. Ako som vravela, nechcela som ho vystrašiť, no keď ma zbadal, jeho tvár bola zrazu biela.

„M-m-mel," koktal.

„Čo sa stalo?" zašepkala som. Eric si smutne povzdychol a sadol vedľa mňa.
Zrazu zobral obidvoje moje ruky do tích svojích a zapozeral sa mi hlboko do očí. Toto sa mi nepáči.

„Mel musíš mi veriť. Ja som to nevedel, nechcel som, ale-" prerušila ho doktorka, ktorú si ani jeden z nás doteraz nevšimol.

„Ste slečna Melissa Benethová?" dneska sa ma to pýta už druhý človek. Prikývla som a doktorka pokračovala.

„Myslím, že by ste mali vedieť, čo je s vašimi rodičmi. Poďte za mnou," kývla hlavou a pobrala sa preč. Ja som, samozrejme, rýchlo vyskočila a bežala za ňou. Som rada, že je tu aj Eric, ale...čo tu vlastne robí?

Doktorka ma viedla do izby 314. Presne toto číslo nám povedala sekretárka, keď sa tí policajti pýtali na mojich rodičov.

Zastali sme v malej chodbičke a tam doktorka začala rozprávať.

„Vaši rodičia sú v kritickom stave. Neviem, či sa dožijú následujúceho dňa. Je mi to naozaj ľúto," ľútostivo ma chytila za rameno. Nie, prosím nie.

„Ale prečo? Čo sa im stalo?" zašepkala som. V očiach ma začali páliť slzy.
Doktorka sa nadýchla, že niečo povie keď v tom začali z vedľajšej izby niečo hlasno pípať.

Doktorka ihneď kohosi zavolala a utekala do vedľajšej izby.
Na vozíkoch začali prevážať nejaké telá. No keď som sa im lepšie pozrela do tváre, padla som na zem. Moji rodičia sú v ohrození života.

„Slečna Benethová," budil ma jemný hlások jednej zo sestričiek. Otvorila som oči a zistila, že som stále na zemi. Pozbierala som sa a sadla si na stoličku.
Sestrička mu doniesla vodu a kľakla si ku mne.

„Ste v poriadku? Nepotrebujete niečo?" vidno, že je sestrička. Mala blond vlasy, no rozhodne nevyzerala ako tie typické blondíny.

„Vlastne áno. Mohli by ste zistiť, čo je s mojimi rodičmi?" napila som sa zatiaľ čo ona zobrala nejaké papiere zo stola a začala v nich listovať.

„Vašich rodičov práve operujú," povedala napokon.

„A čo sa im vlastne stalo?" nadýchla sa a opäť začala listovať.

„4 bodné rany a pár modrín," povedala a ja som sa skoro zadusila vodou. Mojich rodičov chcel niekto zabiť? Viem , že moji rodičia občas majú blbé reči, ale až takto?

„A-a kto to urobil asi neviete, však?" povzdychla som si.

„Ale áno vieme. Istý Eric Rowling,"