Bývalý

Kapitola 28 | Ako bez duše

„Môžeš mi to láskavo vysvetliť?" naštvane som si založila ruky na prsiach a čakala na jeho odpoveď.

„Proste sa mi nepáči," odpovedal chladno. Och, ale čo! Náš Patriček žiarli. Kretén.

„A kto sa ťa pýtal na tvoj názor? Podľa mňa je milý a keby niet tvojej blbej žiarlivosti, mohli sme sa ešte rozprávať!" to už som kričala. Videla som, že chce namietať, no ja som ho nenechala.

„Ty si sem napochoduješ po troch rokoch a myslíš si, že sa ti hodím okolo krku? Ja nie som naivná pätnástka, Patrik!" dopovedala som a odráčala ani neviem kam.

Patrik ma totiž odviezol do fakt veľkého domu. Hotový labyrint. Má okolo dvadsať izieb, takže je fakt veľký.

Otovorila som prvé dvere a chystala sa naštvane hodiť na posteľ. Lenže to by som nebola ja, keby som netrafila rovno do kúpeľne. Zmätene som vyšla na chodbu a na druhýkrát sa konečne naštavne hodila na posteľ.

Vlastne ani neviem, prečo som naštvaná. Fáájn, nemusel ma od neho hneď ťahať, ale...žiadne ale nie je. Sakra!
Z dola sa začínali ozývať mne známe hlasy. Iva a Adam. Super.
Kedže sme leteli skoro desať hodín, asi bude normálne, keď si "zdriemnem". Tak dobrú noc...

*** Po niekoľkých hodinách ***

„Nemôžeš jej to povedať," započula som. Myslela som, že sa mi to len sníva, no rozhovor pokračoval a mne došlo, že nie som vo sne.

„Môžem! Ak jej to nepovieš, tak jej to poviem ja! Má právo vedieť, čo robili, keď tu nebola!" tento hlas dôverne poznám. Adam.

„Iva, Adam má pravdu. A vieš, že to často nehovorím. Mala by to vedieť. Áno, je to dosť prekvapujúce, ale ona to zvládne. Ver mi," dopovedal tentoraz Patrik. Rozhovor sa ukončil Iviným hlasným povzdychnutím. Následne všetci odišli preč. Z mojej izby!

O čom to ale mám či nemám vedieť? A kto čo urobil, keď som bola preč? Každopádne museli vedieť, že keď sú v mojej izbe, je tu istá šanca, že to budem počuť. V tom som sa postavila a mne došlo, že im nemohlo dojsť, že ich budem počuť. Nebola som totiž v izbe, ale v obývačke. Fajn. Mám nadprirodzenú vlastnosť. Okrem debility a mojich stále nepodarených výpočtov, sa viem aj teleportovať. Trikrát hurá pre Melissu Beneth.

Pomalým krokom som vošla do kuchyne. (Kuchyňa je hneď vedľa obývačky) a tam ako na zavolanie všetci sedeli. Potichu. Aj keby som ich vtedy nepočula, vedela by som, že mi niečo taja.

Bez pozdravu som prešla ku chladničke a vybrala pomarančový džús. Kedže sa mi zrejme nikto nechystal nič povedať, rozhodla som sa ich nechať v tom, že nič neviem.

„Niečo nové o Mirke?" prerušila som trápne ticho. Všetci traja pokrútili hlavami a ďalej sa venovali raňajkám.
Len som si povzdychla a začala jesť aj ja.

***

Už je to týždeň, čo sú všetci ako bez duše. Jediné, o čom sa bavíme, je záchrana Mirky. Matt nám totižto volal a nie raz. V každom telefonáte spomínal peniaze. Hoci viem, že by ju nedokázal zabiť. Aj keď je to psychopat a ja neviem, čo od neho očakávať.

Párkrát som sa snažila s hocikým nadviazať kontakt, no oni ma proste ignorovali. Už ma to začína štvať. Navyše mi nepovedali to, čo mi nechceli povedať. Viem znie to divne, ale je to tak.

Znudene som si sadla na pohovku a zapla telku. Vedľa na kresle sedel Patrik a niečo ťukal do notebooku. V kuchyni bola Iva a Adam bol vo svojej izbe.

Prepínala som kanály jedna radosť, až kým som nezastavila na jednom. Televízne noviny. Zaujali ma názvom jednej reportáže. "Kto sa skrýva za záhadnou maskou?" a obrázok muža s kuklou na hlave a v ruke zbraň. Zbystrila som pozornosť, pretože hodinky čo mal na ruke som poznala.

„Muž okolo dvadsať rokov sa vyhrážal na úrade. Lekári zo psychiatrickej liečebne ho už poznajú. Je to ich dlhoročný pacient s poruchou mentality. Má tendenciu hrať sa na niekoho iného...policajti zistili, že má na krku únos a ublíženie na zdraví..." pri prvých vetách sme sa všetci zhromaždili v obývačke

Reportáž skončila. Nikto nič nehovoril.

„Maly by sme-" začala som.

„Nie, teraz nemôžeme nič robiť," prerušil ma Adam.

„Akoto, že nemôžeme? Načo sme sem potom leteli? Keď tu aj tak nič nerobíme? To ste vážne až takí leniví?" vykríkla som.

Myslela som si, že niekto niečo povie, no všetci boli ticho.
Naštvane som sa rozbehla do izby a nezabudla som buchnúť dverami. Opäť som ležala na posteli. Opäť naštvaná.
O chvíľu sa ozvalo tiché klopanie.

„No?" otrávene som sa ozvala. Do izby vošiel Patrik.

„Vieš, Mel, viem, aké je to pre teba ťažké. A-ak tu nechceš ostať, kľudne odíď. Nevyhadzujem ťa, ale...proste, ak ti tu nie je dobre, tak nemá cenu tu ostávať. Nehovor nič. Len si to premysli," a odišiel. Týmto ma fakt dostal. To by som akože šla sama? Oni ma v tom nechajú?