Bývalý

Kapitola 7 | Maturitný ples

Skoro som na mieste dostala infarkt.
Na streche školy boli zavesené svietiace balóny, čo vyzeralo neskutočne romanticky.

Zvnútra šla úplne dokonalá hudba, pred vchodom postávali moji spolužiaci, ale aj žiaci z mladších ročníkov. Myslím, že tu medzi prvými nebudeme. Otočila som sa za Mirkou, no ona tam už nebola.

V tom som započula jej hlasný smiech. Zazrela som ich pri vchode, ako sa na niečom smejú. Istotne Matty povedal niečo extrémne "smiešne". Och, a zabudla som povedať, že je o rok starší odo mňa a tým pádom o rok mladší od Patrika. Ale to nie je podstatné. Dokelu, teraz na neho budem myslieť. Nie, nemysli na to. Prišla som si užiť posledné chvíle na strednej a ja tu namiesto toho myslím na minulosť.

Rozhodla som sa, že sa pripojím k našim učiteľom, hoci som nikdy nebola nijak obľúbená medzi učiteľmi, ale veď ich vidím pravdepodobne naposledy. Už som sa za nimi chystala, keď ma zrazu niekto chytil za lakeť.
Obzrela som sa, no vonku bola dosť veľká tma, keďže bol už večer, a tak som nevidela, kto to je.

„Dlho sme sa nevideli," povedal tajomným, ale veľmi povedomým hlasom. Šokovane som sa na neho pozrela, no on sa len zasmial. Vážne som mala pocit, že to bude autor toho listu. Ale veď to bol len vtip, nie?

„Dobre, dobre hlavne kľud. Adamko ťa nechcel vystrašiť," zasmial sa. Adam.

„Adamkóóó!" hodila som sa mu okolo krku.

Niežeby sme spolu niečo mali, ale dlho som ho nevidela. Všetci z jeho partie už šli na vysokú, dokonca aj ten čudný chalan, ktorého meno som dodnes nezistila.

„Čo ty tu?" opýtala som sa prekvapene.

„No, prišiel som pozrieť svoju najlepšiu kamarátku, nie?" povedal to ako samozrejmosť.

„Takže niečo ako doprovod? Hííí, ty si vedel, že budem sama. Adáám!" začala som ho biť samozrejme kamarátsky.

Blbli sme ako malé deti. A áno. Za dva roky sa z nás stali najlepší kamoši. Nič medzi nami nie je, je mi ako brat. Starší brat. Pomohol mi v najhorších situáciach. Samozrejme aj Mirka, ale to by nebolo ono, keby si aj Matty nedožadoval pozornosti.

„Nemyslíš, že by sme mali ísť?" navrhol Adam.

„Jasné, poďme," prikývla som.

Jemne mi položil ruku na pás. Vošli sme dovnútra. A tam som skoro odpadla. Na strope boli hviezdy. Nie naozajstné, ale také svetielka. Mala som pocit, že som na rande. Adam ma trochu potiahol ku občerstveniu. A bola tam aj Mirka, bez Mattyho. Neriešila som to a zobrala si koláče.

Adam sa len na mne smial, lebo to vyzeralo ako keby som ich jedla posledný krát v živote. Spoza Mirky som videla postavu, ktorá sa opierala o stenu a dívala sa na nás. Chytil ma dosť divný pocit.

***

„Veď póóď, ja nehryziem," už asi po stý krát ma Adam volá tancovať. Nie je ani moc opitý, myslím, že mal len dva, ale proste mám taký divný pocit. Som na maturitnom plese a mám divný pocit, skvelé.

„Tak dobre, ale len raz," to už ma ťahal na parket. Boli mi jasné, že to nebude len raz.
Akurát, keď sme prišli začali hrať slaďáky. Videla som ako sa Adam uškrnul, a zbadala som aj Mirku a Matta. Lepili sa po sebe ako lepiaca páska po papieri.

Adam si zatiaľ držal odstup. Zatiaľ. Po chvíli bol až nebezpečne blízko. Normálne som mala pocit, že ma ide pobozkať. Tak som si položila bradu na jeho plece a on urobil to isté.
Začala druhá pesnička a tá už bola očosi tanečnejšia. Menili sa páry.

Pocítila som ako ma niekto schmatol a pritiahol k sebe. Aj na milión kilometrov by som ho spoznala. Matt. Keď uvidel ako čudne sa naňho dívam, len sa na tom zasmial. Celú pesničku nič nehovoril. Keď sme pretancovali asi tri pesničky, začal ma ťahať preč z parketu.

Šli sme von, zadným vchodom. Fajn, tak teraz mi adrenalín riadne stúpol. Keď som ucítila čerstvý vzduch, oprel ma o stenu a začal bozkávať. Nebolo to nič romantické. Bozkával drsne až mi z toho bolo zle. Keď videl, že nespolupracujem, bol ešte drsnejší. Odstrčila som ho.

„Čo to robíš?!" bola som neskutočne naštvaná. Podviedla som svoju najlepšiu kamarátku, a k tomu ešte nedobrovoľne.

„Ja viem, že to chceš," a opäť sa na mňa vrhol. Je na čase chlapcovi ukázať, kto tu chodil dva roky na kurz sebaobrany.

Elegantne som ho odstrčila tak, aby si tresol hlavu o niečo, čo tam bolo. Viem len to, že to dosť buchlo. Ani sa nečudujem, veď v tej hlave nič nemá.
Vybehla som von, predierala som sa cez parket až kým som nevybehla von. Tam si ma odchytil Adam.

„Čo sa stalo?" ustarostene sa na mňa pozrel. Keď videl, že odpovedi sa asi nedočká objímul ma. Neplakala som. Len som mala zlú náladu.

***

„Mééél. Srdiečko, kde síí?" pribehla ku mne opitá Mirka. Tá bude mať teda pekné spomienky na maturiťák.

„Už ti stačilo," povedala som rázne, keď som videla ako si chystá do seba vliať další pohárik.

Na nič som nečakala a už som ju ťahala von. Adam si ma tiež všimol, a šiel mi s ňou pomôcť. Zavolal taxík a ospravedlnujúco sa na mňa pozrel.

„Prepáč, ale musím ísť. Zvládneš to?" pozrel na Mirku, ktorá sa práve rozprávala so stromom. Myslím, že jej práve dal číslo. Hmm...to bude láska na prvý pohľad.

„Jasné, kľudne bež, zvládla som už aj horšie veci," žmurkla som na neho.

„To áno, ale s mojou pomocou," tiež žmurkol a objal ma.

Nastúpila som do taxíka a dávala pozor na Mirku. Po ceste som ju vysadila pred domom, kde ju už čakali jej rodičia. Volala som im po ceste. Nakoniec som vystúpila ja. Odomkla som a pred dverami som videla kufre. Moje kufre. Už som sa začala baliť na nový život, ktorý príde onedlho...