Bývalý

Kapitola 10 | Neexistuje

Tak a je tu 10.časť. Príjemné čítanie ;)

Park nebol až tak malý. Bol taký stredný. V strede bol menší ostrovček. Na jeho obvode rástli nádherné červené a biele ruže, vo vnútri ostrovčeka boli zrejme okrasné stromy. Vyzeralo to tak....ukľudňujúco.

To mi pripomenulo ples a aj to, že už by som im fakt mala zavolať. Vybrala som mobil, no hneď som sa zarazila. Na mobile svietilo meno Jodie. Mám to zdvihnúť? Hej, veď chceš vedieť, aká je pravda.
Zdvihla som.

„Mel," v jej hlase bolo počuť...plač?

„Jodie?" no to som zvedavá.

„Mel, ja som naozaj nechcela. Nevedela som, že to zobereš vážne. Naozaj prepáč. Je mi to ľúto. Veľmi," plakala mi do telefónu.

„Ale začo?" povedz, že to nesúvisí s Patrikom.

„S vaším rozchodom. Bola som vtedy iná a vieš, ja som ho strašne chcela. Ale dopadlo to inak. Bože, strašne ma to mrzí," vzlykala. Takže je to pravda.

„Jodie, ja...ja neviem čo povedať. Ale možno to je tak lepšie. Neviň sa z toho, prosím," aj ja už cítila slzy na krajíčku. Ale sľubili sme si neplakať. Sľúbili sme lásku.

„Máš plné právo sa na mňa hnevať, urobiť mi hocičo. Len chcem, aby si mi odpustila, prosím. Tri roky nemôžem spávať. Prosím odpusť," píp, píp a píp. Zložila. Bože. Toto mi totálne skazilo náladu. Musím zavolať Ive.

***

„Bože, to je mi ľúto. Ale aj tak by ma zaujímalo, prečo ti to hovorí až teraz? Po troch rokoch?" spýtala sa Iva potom, čo som jej vyrozprávala náš rozhovor s Jodie.

„Možno sa naozaj zmenila a trápilo ju to," veď každý sa predsa môže zmeniť.

„Nie, nie, to si nemyslím. Ona sa nikdy nezmení. Myslím, že toto potrebuje stretnutie, čo ty na to?" zachichotala sa.

„Ale súrne. Veď si ešte zavoláme. Ahoj!" rozlúčila som sa.

„Pá, moja a dávaj na seba pozor," a zložila. Ach, tie jej pozdravy. No a teraz ešte rodičia a Adam.

***

„Áno, mami, dbám, nie som malá. A pozdravuj všetkých, ahóój," týmto som ukončila rozhovor s rodičmi. Už zostáva len Adam. Ááá, tu je. Volať.

„...toto číslo neexistuje, skontrolujte.." to si robí srandu. Akoto, že neexistuje? Vyskúšam ešte raz, isto som sa len pomýlila.

„...číslo neexistuje..." tak fajn, toto je viac než divné. Veď mi predsa poslal sms pred odletom. Asi len nejaká chyba.

Z myšlienok ma vytrhol krik a hlasný rachot. Išlo to z rohu, kde stáli tí chalani. Bitka. Zrejme sa na niečom nedohodli. Ou, dostal to rovno medzi nohy. Radšej pôjdem na izbu.

***

Hneď ako som vošla do izby, sa mi naskytol pohľad na kričiacu Jess. Počula som aj mužský hlas, ale nikde som nikoho nevidela. Oprela som sa o dvere, ktoré nečakane zavŕzgali. Jess na mňa šokovane pozrela a v rohu som konečne uvidela obrysy nejakého muža.

„Vypadni. A nech ťa ani vo sne nenapadne prísť za mnou. Padaj!" bola naštvaná, myslím, že sa práve rozišli, ale nikde som nevidela ani náznak sĺz.

„Ja...ja prepáč. Ja som nevedela..." trošku som sa zakoktala.

„To je v pohode. Aspoň sme to skôršie ukončili," povedala kľudne a objala ma. Síce nečakane, ale ja mám rada objatia.

„A kto to vlastne bol?" to by ma teda veľmi zaujímalo.

„Ten chalan je z Patrikovej partie. Podviedol moju kamošku," povedala dosť naštvane. Tak moment. Patrikovej?

„A kto je ten Patrik? Ako sa volá?" sypala som otázky.

„Jeden debil. Je tretiak. Fajčí, pije a obchoduje s drogami. Všetci majú pred ním rešpekt," povedala potichu akoby nás mohol počuť.

„A priezvisko?" Jess už otvárala ústa, že chce odpovedať, ale v tom nám do izby ktosi vtrhol...