Bývalý

Kapitola 8 | Budete mi chýbať

O dva mesiace neskôr...

„Melissa Beneth, ak do piatich minút nebudeš dole, nikam sa nejde!" zakričal môj ocko po desiaty krát. Ja mu dám, že sa nikam nejde. Ide sa!

Svižne som vyskočila z postele. Došlo mi, že tu dlho nebudem. Presne toto mi povedala Mirka. Včera sme sa lúčili.

Plakali sme obidve. Chcela zobrať aj Matta, ale to by zrejme nevyzeralo ako lúčenie. Hovorili sme si, že sa budeme snažiť si volať a ak sa bude dať, tak aj navštíviť. Ale ona nebude jediná, ktorá mi bude chýbať. Bude to aj Adam a samozrejme aj rodičia, ale s nimi som bola každý deň. Adam mi hovoril, že ma príde hocikedy navštíviť, stačí len zavolať. A ešte mu nemám zabudnúť poobzerať nejaké baby. No určite. Ja som hetero.

Ou, a ešte tu je Ryan. S tým sa rozlúčim až na internáte. Teda, bude ma čakať na letisku a bude so mnou letieť tam, kde mám školu, ževraj tam má nejaké obchody. No, ale som zvedavá ako to tam bude vyzerať.

Vošla som do kúpeľne a dala si jemné líčenie. Obliekla som si dlhé čierne tričko s nápisom "i don't care" a červené legíny. Milujem červenú. Očkom som hodila na hodinky. O tri hodiny mi to letí, musím si pohnúť. Zbehla som dole, kde už na mňa čakali rodičia.

„Zlatíčko, budeš mi chýbať. Nemôžem ísť s vami až na letisko, ale zavolaj mi hneď ako pristaneš. A bude jedno, koľko je hodín, dobre? Dávaj si pozor, a hlavne nepi a s nikým sa nezahadzuj," prerušila som maminin monológ.

„Mamíí, už nie som malá," prevrátila som očami, aj keď som cítila smútok.

„Ale pre nás budes vždy naše malé dievčatko," prevzal objímanie za mamu otec.

„Veď ja viem. Strašne mi budete chýbať," hovorila som pravdu. Toto miesto, mám tu priveľa spomienok. Aj zlých aj dobrých. No už to chcelo zmenu.

„Aj ty nám!" zakričala mam keď som nastupovala do taxíka. Videla som ako sa mama rozplakala a aj otec už mal slzy na krajíčku. Mala som pocit, že vyskočím z auta za jazdy a ostanem tu. Nemôžem. Ty to zvládneš, Mel. No len aby...

Na letisku...

„No konečne. Už som myslel, že si si to rozmyslela," vyškieral sa na mňa Ryan.

„Ja by som ťa tu nenechala," zasmiala som sa a objímula Ryana. Stáli sme pred veľkou presklennou stenou. Videla som naše lietadlo. Pristávalo. S Ryanom sme sa pobrali do čakárne (neviem ako inak to nazvať) a počkali, kým nás nebudú volať. Vo vrecku som pocítila vybrovanie.
Päť esemesiek:

Príjemný let a nezabudni zavolať. Mama a ocko

Takže moja najlepšia kamoška odchádza do štátov bezo mňa :( Ale nie, len ti závidím trošičku :DD
Mirka

Dúfam, že nezabudneš na tie baby. Adam

Už len čakám kedy sa konečne uvidíme. Neboj, nenechám ťa dlho čakať. Prajem príjemný let. :*
TVP

TVP? Čo? Moment. Tvoj verný prenaslesovateľ. Sakra. To nemôže byť pravda. Nie, nie niekto si zo mňa striela.

„Hej, čo sa stalo?" prekvapene sa na mňa pozrel Ryan.

„Nič, len som trochu nervózna," zaklamala som.

Vlastne nie, veď aj som, ale ta správa ma dosť vyviedla z miery. Ešteže nás uz volajú. Zbohom rodina, priatelia. Zbohom spomienky...

Neznáma osoba...

Už len čakám kedy sa konečne uvidíme. Neboj nenechám ťa dlho čakať. Prajem príjemný let. :*
TVP
Odoslané

Myslím, že to by malo postačiť, aby sa naše dievčatko začalo aspoň trošku báť. Pokazila mi obchody, mohol som byť milionár nebyť nej a toho jej priblblého svedomia. Ach, Patriček, uvidíme, či si taký silný ako hovoríš...