Gabriel prišiel večer pred začiatkom školy, a tak sme nemali čas stretnúť sa s ním hneď po príchode. Mama mu však vrátila mobil, a tak sme si mohli aspoň normálne písať. Aj keď písať si so mnou muselo byť tentokrát príšerné, lebo jediné, čo som riešil, bolo, že mi je veľmi zle zo zajtrajšku. V noci som nemohol zaspať, mal som pocit že mi srdce vyskočí z hrude. A že budem vracať. To druhé sa ráno aj stalo realitou – mama trvala na tom, aby som zjedol aspoň niečo. No, skončilo to v záchode. Radšej som už potom ostal len na vode. A dal som si na seba najmenej výrazné oblečenie – čierne rifle a biele tričko. Úplne najobyčajnejšia kombinácia, hádam s tým na seba neupútam veľa pozornosti.
Pred moju novú školu som došiel o polhodinu skôr. Pôvodne som chcel prísť ešte skorej, no mama trvala na tom, že ma odvezie. Celú cestu autom som hrozne stresoval, že prídem neskoro. Musela byť zo mňa na prášky.
„Neboj sa, to zvládneš," povedala mi a ja som vyskočil z auta. Podľa mňa bola rada, že sa ma zbavila.
Ako som stál pred budovou, opäť som začal mať pocit, že niečo pôjde zo mňa von. Aj keď jediné, čo by som bol teraz schopný vyvracať, bola voda a moje vnútornosti. Nádych a výdych, to zvládneš, povedal som si a vošiel som dnu.
YOU ARE READING
Bol raz jeden introvert
Teen FictionJakub je veľký introvert. Má problém byť v spoločnosti ľudí, a jediný, komu sa vie otvoriť, je jeho najlepšia (a jediná) kamarátka Laura. Veľa ľudí ani len netuší o jeho existencii, a on chce aby to tak aj zostalo. Jedného dňa však niekto prekazí je...
