Bol raz jeden introvert

:17: ✔

Gabriel trval na tom, že ma odprevadí domov. Argumentoval tým, že ešte má čas, vraj rodičia mu dovolia byť vonku dlho. Tak sme teda pomaly šli k môjmu domu.

„Takže, tu bývam," zastavil som pred naším domom.
„Máte pekný dom," pochválil náš dom Gabriel, načo som ja poďakoval. Potom ma silno objal. Len tak z ničoho nič, hodil sa mi okolo krku. Nevedel som, čo robiť. Narúšal môj osobný priestor, a pre moje dýchanie to tiež nebolo veľmi prospešné, no keď som prekonal prvotný šok, dalo sa to zniesť. Nevedel som, že aj chalani sa zvyknú pri lúčení objímať. Po pár sekundách ma pustil.
„Bolo mi s tebou super," povedal mi.
„Aj mne. Ahoj," rozlúčil som sa s ním a šiel som dnu.

Doma som si ľahol na posteľ a rozmýšľal som o dnešku. Keď som si spomenul na ten zážitok z potravín, prišlo mi zle, ale na druhú stranu to bola fakt zábava. Bolo divné, že som kvôli tomu vôbec nemal výčitky svedomia. Že sme ukradli to pivo. Výčitky svedomia som zvykol mať aj kvôli úplným blbostiam, preto mi to prišlo divné.

Napísal som Laure, či by zajtra nešla von. Chcel som jej porozprávať o dnešku, a nechcelo sa mi vypisovať jej to. Hneď súhlasila. Tiež mi chcela niečo povedať.

Išiel som si spraviť nejaké úlohy, a popritom som počúval hudbu a pozeral filmy. Takto nejak som trávil vlastne každý víkend. Akurát tentokrát som ho mal obohatený o väčšie socializovanie, ako na aké som zvyknutý.