Bol raz jeden introvert

:4: ✔

Bolo pol šiestej a ja som nervózne čakal na telefonát od Dana. Vravel, že zavolá večer. Už bol viac-menej večer. Alebo mal na mysli trochu neskorší večer?

Hneď ako som prišiel domov, som si začal nacvičovať, čo mu asi poviem a ako to bude prebiehať.
Dan povie: Čau, to som ja, Dan, zajtra máš čas? Mohli by sme začať robiť ten projekt.
A ja poviem: Ahoj, Dan. Jasné, zajtra mám čas.
A on by na to povedal: To je super! Tak ja ti poviem moju adresu a ty príď zajtra o tretej ku mne.
Potom by mi povedal jeho adresu, rozlúčili by sme sa a zajtra by som išiel k nemu. A takto som si v hlave prehral asi milión päťsto imaginárnych rozhovorov.

Z rozmýšľania ma vytrhlo vibrovanie telefónu. Až ma myklo. Bolo to neznáme číslo, to znamenalo, že je to Dan. Dobre, a čo teraz? Nechcel som to zdvihnúť. Hoci som to mal nacvičené, teraz ma vôbec nenapadalo, čo mu asi poviem. Do kelu! Mal som pocit, že mi srdce ide vyskočiť z hrude. Začal som zhlboka dýchať. Dobre, idem na to. Zdvihnem to. Akurát keď som to išiel fakt zdvihnúť, položil. Neskutočne sa mi uľavilo. O chvíľu sa však telefón rozvibroval znova. Už som nenabral takú odvahu ako pred chvíľou. Nechal som telefón vibrovať a nervózne som ho pozoroval.

Dan to po chvíli vzdal. Vzápätí mi však došla správa.

Neznáme číslo: Čau, to som ja, Dan. Volal som ti, ale nedvíhal si. Chcel som sa ťa opýtať, či by ti to vyhovovalo zajtra o štvrtej :)

Teraz som sa zas stresoval s tým, čo mu napíšem.

Ja: Ahoj, Dan. Prepáč, ale zajtra nemôžem

Dobre, táto správa by mohla byť celkom fajn, nebyť toho, že ja sa s ním musím stretnúť, pretože som mu povedal, že cez víkend mám čas! A tak som teda správu neodoslal, vymazal som to a rozhodol som sa, že zavolám Laure, aby ku mne prišla a pomohla mi s tým.