Bol raz jeden introvert

:53: ✔

Už bolo po Vianociach, presne 30. decembra, keď nám niekto zazvonil. Veľmi sa mi nechcelo, ale musel som ísť otvoriť. Dúfal som, že to bude Laura, alebo chalani. Nechcel som sa rozprávať s niekým cudzím.

Našťastie to bola Laura. Čo ma prekvapilo, bolo, že mala ruku v sadre.
„Čo sa ti stalo? Ani si sa nepochválila," povedal som namiesto pozdravu.
„Aj ja ťa rada vidím," objala ma, „zlomila som si ruku."
„Nehovor," prekrútil som očami.
„Menšia nehoda pri lyžovaní," vysvetlila mi.

Laura sa pozdravila s mojimi rodičmi, a šli sme do mojej izby. Podišla k môjmu stolu, z ktorého vzala fialovú fixku, podala mi ju a hodila sa na moju posteľ.
„Podpíš sa mi tam. Budeš prvý."
Podpísal som sa jej tam, a ešte som jej tam nakreslil malé nepodarené srdiečko.

„Takže, kde budeme zajtra?" opýtala sa. Ešte stále sme neboli dohodnutí, kde oslávime nový rok.
„Neviem. Možno by sme mohli na námestí..." vzápätí som oľutoval môj návrh. Na námestí bolo síce pekne, no na silvestra tam zvyčajne bolo omnoho viac ľudí, ako za všedný deň.

„To je výborný nápad!" Laura očividne zastávala iný názor.
„No vlastne možno to nie je až taký dobrý nápad," povedal som, „bude tam veľa ľudí."
„A čo tak u nás na záhrade? Zoženieme si len prskavky, a rodičia mi možno dajú šampanské, Gabriel bude mať radosť," navrhla.
„Gabriel by mal radosť akurát tak z tvrdého alkoholu," namietol som, no tento nápad sa mi pozdával veľmi.
„Výborne, tak napíš chalanom, či súhlasia, a poď sem, musím ti porozprávať zážitky," prikázala mi Laura, a tak som si sadol na posteľ vedľa nej a počúval som ju.