Bol raz jeden introvert

:44: ✔

„Ty si sa zbláznil," smiali sme sa na Gabrielovi. Ten bral stanovačku príliš vážne. Vlastne to vyzeralo, akoby sa chystal niekam, kde pôjde o život. Mal maskáčové nohavice a tmavozelené tričko, vzal si so sebou dýku a vreckový nožík - ten, ktorý mi chcel dať ak by som bol vtedy vyhral tú stávku (pri tej myšlienke som sa trochu začervenal), okolo krku mal zavesený kompas, a ruksak mal plný ďalších užitočných vecí, ktoré sa mu ale nechcelo teraz vyťahovať.

Stretli sme sa u Daniela, lebo jeho otec sa ponúkol, že nás tam odvezie. Bolo to možno desať kilometrov odtiaľto, takže nič strašné.

„Môžme ísť?" spýtal sa Alex, keď sme skonštatovali, že máme všetko.
„Ide sa."

Cesta bola rýchla. Danov otec sa nás vypytoval rôzne otázky, ostatní mu veselo odpovedali. Len ja som bol ticho. Vysadil nás na parkovisku, kde parkovali ešte tri autá. Zrejme sme neboli jediní, kto sa rozhodol ísť na výlet.
„Užite si to, chalani," rozlúčil sa s nami Danov otec a odišiel.

Gabriel si vybral z vačku na nohaviciach mapu, rozložil ju a pozeral do nej. Potom sa vybral nejakou cestou a povedal, aby sme šli za ním. Kým sme šli po vyšlapanej cestičke, bolo to v pohode, no potom Gabriel prudko zmenil smer. Aj les tu bol trochu hustejší.
„Si si istý, že takto sa dostaneme tam, kam sme chceli ísť?" opýtal sa Dan a vzal mu mapu.
„My ideme niekam inam," povedal Gabriel a zdvihol konár nejakého vysokého kríku, aby ho mohol podliezť.
„A ideme aspoň na miesto, kde je povolené stanovať?" položil Dan nedôverčivo ďalšiu otázku.
„Jasné. Neboj, nie som sprostý," odpovedal mu Gabriel, čo nás trochu ukľudnilo, a tak sme ho ďalej nasledovali.