Bol raz jeden introvert

:8: ✔

Pracovať na tom projekte s Danom bolo dosť fajn. Vedel toho o našej téme celkom dosť, a zaujímavo vedel formovať vety. Ja som tiež dopĺňal informácie, veľa sme si pomáhali aj internetom, a zapísali sme tri strany vo worde, čo bolo fakt super.

„S tebou sa parádne pracuje, vôbec ma nerozptyľuješ ako ostatní moji kamoši. Akože občas to bolo trošku nudné, predsa len je to dejepis, ale chápeš. Ty keď máš nejakú povinnosť, tak sa venuješ tej povinnosti, a neriešiš ostatné veci. Raz som takto robil jeden projekt s Hugom, a ten stále rozprával o jednej hre, a potom aj ja samozrejme, a tak sme nič nespravili," povedal a ja som úplne zabudol čo povedal na začiatku. Tak som sa len usmial.

„Počuj, toto zatiaľ stačí, dokončiť to môžme aj inokedy. Teraz si môžme pokecať, čo ty na to?"
„Jasné, môžme."

Tak sme kecali. Teda kecal hlavne on. Rozprával o škole, učiteľoch, o tom ako hráva tenis a baví ho to, o hrách, knihách, filmoch, hudbe, a o jednom jeho kamarátovi z tábora, s ktorým tam zažili kopu dobrodružstiev a s ktorým si píše takmer každý deň.

„Ty nemáš instagram, však?" opýtal sa.
„Nie, nemám," pokrútil som hlavou.
„Tak ti ho založíme, nie? To je skvelý nápad! Aspoň ti tam nabudúce budem môcť napísať, predsa len esemesky sú drahé a ty telefón nikdy nedvíhaš," zasmial sa a zobral do rúk môj mobil. Zadal som tam svoje heslo, on ma pripojil na ich wifinu, stiahol instagram a založil mi účet. Hneď si dal follow z môjho čerstvo založeného profilu.

„Tak, nech sa páči," vrátil mi mobil.
„Vďaka," poďakoval som.

Potom sme pár minút boli na instagrame, on mi ukazoval ako to tam funguje, dokonca sme si spravili selfie a dal som si to na profilovku.

„To je pekná fotka," usmial sa, „pošli mi ju."

Keď sme narazili na Laurin profil, aj jej som dal follow.
„Ako je to medzi tebou a Laurou? Páči sa ti?" opýtal sa odrazu.
„Čože? Sme najlepší kamaráti, je pre mňa ako sestra, takže nepáči sa mi," vysvetlil som. Lauru mám rád, ale skôr ako sestru. Kebyže spolu chodíme, je to divné.
„Isto? Je veľmi pekná."
„Pekná je, ale ako som povedal, je ako moja sestra."
„A nejaké iné dievča v tvojom živote nie je?" vyzvedal.
„Myslíš či s niekým chodím? Alebo či sa mi niekto páči? Nie, nikto," povedal som. Bolo mi trošku nepríjemné sa o tomto baviť. Dan si to zrejme všimol, a tak sme ďalej už túto tému nerozoberali.

S Danom mi bolo veľmi dobre. Nečakal som, že sa s ním budem cítiť takto príjemne. Tým, že toľko rozprával, sme sa perfektne dopĺňali. A netuším, čím to bolo, ale aj ja som párkrát povedal trošku dlhší súvislý text, čo bolo u mňa nezvyčajné. Iba pred Laurou zvyknem rozprávať veľa. Asi to bolo tým, že som sa cítil bezpečne.

Keď som od Dana odchádzal, bolo pár minút po ôsmej. Medzi dverami ma objal, a potom sa opýtal, či by som nabudúci piatok uňho neprespal.

„Bude to super. Zavolal som Alexa a Gabriela, a bolo by super keby si prišiel aj ty. Veď sme spolužiaci už osem rokov, ale veľa toho o tebe nevieme, stále si len s Laurou. Viac by sme sa spoznali."
„Ešte porozmýšľam, potom ti dám vedieť," povedal som, pozdravil som ho a vybral som sa domov.