Bol raz jeden introvert

:7: ✔

Zaklopem, alebo radšej zazvoním? Práve som stál pred dverami jeho domu. Teda domu jeho rodičov. Zvonček bude príliš hlasný, nechcem na seba veľmi upozorňovať. Ale bude počuť, keď zaklopem? Môžem zaklopať veľmi potichu, a potom odísť, a keď sa ma Dan potom spýta prečo som neprišiel, tak poviem že nikto neotváral. To je geniálny plán!

Akurát som sa chystal ísť veľmi potichu zaklopať. Ale ešte som sa dverí ani nedotkol, a otvorili sa. V nich stál prekvapený Dan.

„Ahoj, ty si už tu?" pozrel sa na hodinky. Bol som tu skôr. O dvadsať minút skôr. Vždy chodím všade skôr, preistotu. Niekto by mohol povedať, že to až preháňam.
„Áno, ehm... doma som sa nudil, tak som sa rozhodol že už pôjdem. Noo, a cesta trvala kratšie než som čakal. Ale ak chceš, pôjdem preč a vrátim sa až o štvrtej," navrhol som a už som sa otočil že pôjdem, ale on ma chytil za ruku.
„Nie, to je v poriadku, tiež už som sa začínal nudiť. Môžme sa hneď pustiť do práce, a potom nám ešte ostane trochu času, tak si môžme pokecať, poprípade niečo zahrať, čo ty nato?"
„Jasné, dobre," prikývol som a vošiel som dnu.

„Izbu mám hore, prvé dvere vľavo. Ja zatiaľ zoberiem niečo na pitie," povedal a vydal sa do kuchyne. Neznášam keď som u niekoho na návšteve, a ten človek ma pošle do jeho izby samotného. Teda niežeby som chodil na návštevy často, to nie. Ale keď už na nejakej som, je mi to dosť nepríjemné. Čo ak v tej izbe bude niečo... čo ja viem, niečo čo by som vidieť nemal? Poprípade tam bude niečo nebezpečné. Alebo čo ak tam má nejakých kamarátov? Bože, len to nie prosím. Verím tomu, že Dan by bol schopný zavolať svojich kamarátov, pracovať so mnou na tom projekte a popritom sa s nimi rozprávať.

Pomaly som otvoril dvere do jeho izby a opatrne som tam nakukol. Vzduch čistý. Žiadne nebezpečenstvo. Normálna chlapčenská izba. Výdychol som si a vstúpil som dnu. Mám zavrieť dvere, či nie? Radšej som ich nechal otvorené. Poriadne som sa poobzeral po izbe. Neustlaná posteľ, oblečenie pohádzané po zemi, nahryznuté jablko na nočnom stolíku.

Len som nervózne postával v strede izby, a dúfal som že každú chvíľu príde, lebo som sa začínal cítiť veľmi trápne.

Konečne vošiel. V rukách držal dva poháre, minerálku a škatuľu s džúsom.

„Daj si čo chceš, a môžme sa do toho pustiť. Akú máme tému? Prvá svetová?" opýtal sa a zobral si notebook zo stola a usadil sa na posteľ. Sadol som si k nemu.
„Hej, prvá svetová."
„Fajn, tak môžme začať," povedal a pustili sme sa do toho.