Po chvíli sa našťastie ukľudnil. No oči mal červené od plaču.
„Prepáč, ja..." začal sa ospravedlňovať, tak som mu povedal, nech je ticho. Sadli sme si do trávy. Vybral som si z vačku vreckovku a podal som mu ju.
„Môžeme predstierať, že sa to nestalo?" spýtal sa.
„Čo?" teraz som nevedel, či tým myslí ten bozk, alebo to, že plakal. Aj to som mu povedal. Zasmial sa.
„Aj bozk aj plač," povedal. Zamyslel sa. „Aj keď bude ťažké predstierať, že sa ten bozk nestal," dodal. Začervenal som sa.
„Bozkávalo sa s tebou naozaj dobre," povedal. Pozeral som do zeme a hral som sa s rukami. Chcel som, aby prestal. Bol som z toho celý nesvoj, od nervozity mi bolo trochu zle.
Zrazu nás niekto vyrušil.
„No konečne som vás našiel. Čo to tu stvárate?" opýtal sa Alex a premeral si nás pohľadom.
„Nič," povedal Gabriel, postavil sa a išiel preč.
„Čo ste tu robili?" vyzvedal Alex, „Gabriel plakal?"
„Nooo, nič. Neviem," odpovedal som.
„Ty si pako," zasmial sa na mne Alex. Potom mi povedal, že hodina sa skončila pred pár minútami, a tak sme sa vybrali do triedy na ďalšiu.
YOU ARE READING
Bol raz jeden introvert
Teen FictionJakub je veľký introvert. Má problém byť v spoločnosti ľudí, a jediný, komu sa vie otvoriť, je jeho najlepšia (a jediná) kamarátka Laura. Veľa ľudí ani len netuší o jeho existencii, a on chce aby to tak aj zostalo. Jedného dňa však niekto prekazí je...
